V septembri som oslávil štyridsiatku. Prvýkrát v živote ma schytila existenciálna
úzkosť, že som starý krokodíl, že nestihnem preštudovať všetky knihy, ktoré by som
preštudovať chcel, že sa niektoré veci jednoducho nikdy nenaučím, talenty, ktoré
mi Boh dal, nezúročím. Čím som starší, zlyhávam stále viac a ešte sa mi to aj páči. V
tom je čaro hriechu. Ten povzdych svätého „Bože daj, nech som svätý... No ešte nie
teraz...“ má niečo do seba. Ešteže sú tu spovede.
Nezostáva mi iné, len dôverovať Ježišovi. Na viac nemám. Dal som si záväzok, že
budem odpúšťať a milovať. Život je príliš krátky na to, aby som nenávidel. Tak mi
Pán Boh pomáhaj!
Postupne začínam rozumieť, čo znamená „brať meno Božie nadarmo“. Nie je to
„božekanie“, ako mi to celé roky nahovárali škrupulanti. Je to šírenie zla v mene
kríža. Stretám katolíkov, ktorí nadávajú na Rómov, Židov, homosexuálov, moslimov,
slobodomurárov, liberálov, transvestitov, migrantov... Hovoria o tom, že je potrebné
sa zbaviť pliagy, zachrániť Európu, svet, vesmír. Sú plní hnevu a majú jednoduché
riešenia. Buldozéry, malé miestnosti a veľké biče, poriadok, ústavy, koncentráky a
dobytčáky.
Násilím sa však dobro nešíri. Nikdy! Násilím sa šíri strach a úzkosť.
Skromne navrhujem: sústrediť sa na seba. Modliť sa, makať a byť solidárni a
trpezliví. Jednoducho, byť Boží!
(www.postoj.sk; pripravil Marcel Stanko)