Vytlačiť

Druhé zjavenie Panny Márie

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Dňa 13. júna 1917 bola streda a bol sviatok sv. Antona Paduánskeho. Pretože ide o portugalského svätca, v portugalskej tradícii bola už vtedy hlboko zakorenená úcta k tomuto svätcovi. Vo Fatime bol sviatok zvlášť slávený s veľkým nadšením, pretože sv. Anton bol patrónom Fatimskej farnosti. Práca na poliach bola v tento deň obmedzená len na nevyhnutné úkony. Bolo zvykom, že sa stáda vypúšťali zavčasu ráno a o 9. hodine sa znova zatvárali, aby sa mohlo ísť na slávnosť. Na sviatok sv. Antona sa vždy o 10. hodine konala slávnostná svätá omša, po nej nasledovala slávnostná procesia a po nej tanečná zábava s ohňostrojom sprevádzaná dobročinnou zbierkou pre chudobných. Zvony slávnostne vyzváňali a boli rozdávané chleby z bielej múky, tzv. chleby sv. Antona. Bol to neobyčajný deň, prinášajúci do tejto horskej dedinky veľa smiechu a zábavy.

Najväčšiu radosť z toho mali vždy deti. Rodičia troch pastierikov boli presvedčení, že celá tá historka okolo zjavenia sa rozplynie vo chvíli, keď si deti budú musieť vybrať medzi slávnosťou so všetkými jej atrakciami a medzi údolím Cova da Iria, strateným kdesi v samote. Deti si však pevne stáli za rozhodnutím stretnúť sa s krásnou Pani. Dni očakávania tohto stretnutia prebiehali v rodinách detí rôzne. V predvečer dňa prosila Hyacinta matku, ktorú tak milovala, aby aj ona išla s nimi do Cova da Iria. Matka sa nenechala presvedčiť a nepriamo nútila Hyacintu, aby išla radšej na oslavy sviatku sv. Antona do mesta. Hyacinta jej na to rozhodne odpovedala: „Pôjdem do Cova da Iria s Luciou a Františkom a keď Panna Mária povie, aby sme išli za sv. Antonom, tak potom pôjdeme.“ Rodičia sa teda rozhodli nenasledovať deti na stretnutie, nechali však svojim deťom možnosť ísť slobodne do Cova da Iria. A tak deti už skoro ráno vyhnali ovce na pastvu, aby ich mohli nasýtené okolo deviatej zatvoriť a pripraviť sa na veľké stretnutie. Lucia prežívala pred týmto dňom doma ťažké chvíle plné pohŕdania, posmeškov a nedôvery, hlavne zo strany matky a sestier. Jedine otec sa ju snažil aspoň ticho podporovať. Vieme, že mama ju chcela za každú cenu prinútiť, aby sa priznala ku klamstvu. Lucia to všetko ponúkala Bohu ako svoju obetu a pokladala to za utrpenie, ktoré im Panna Mária predpovedala. V samotný deň 13. júna sa Luciina matka rozhodla, že nebude nasledovať dcéru na miesto zjavenia, lebo sa bála podvodu. Úlohou však poverila svoje staršie dcéry. Okolo jedenástej hodiny sa malí pastierikovia stretli v dome Hyacinty a Františka a spoločne putovali do Cova da Iria v očakávaní vytúženej chvíle. A nešli sami. Sledovala ich skupinka približne sedemdesiatich zvedavých ľudí, ktorí sa chceli na vlastné oči presvedčiť o zjavení, ktoré spôsobilo taký veľký rozruch. Predpoludním deti dorazili na miesto, pokľakli si pod veľkým dubom, aby sa aspoň trošku chránili pred slnkom a začali sa modliť slávnostný ruženec. Keď modlitbu dokončili, uvideli záblesk svetla, rozbehli sa k malému dubu a pokľakli. Prítomní ľudia ich tiež nasledovali. Po krátkom čase sa tak ako minule, teda nad malým dubom, deťom zjavila Panna Mária. Dňa 13. júna 1917 bola streda a bol sviatok sv. Antona Paduánskeho. Pretože ide o portugalského svätca, v portugalskej tradícii bola už vtedy hlboko zakorenená úcta k tomuto svätcovi. Vo Fatime bol sviatok zvlášť slávený s veľkým nadšením, pretože sv. Anton bol patrónom Fatimskej farnosti. Práca na poliach bola v tento deň obmedzená len na nevyhnutné úkony. Bolo zvykom, že sa stáda vypúšťali zavčasu ráno a o 9. hodine sa znova zatvárali, aby sa mohlo ísť na slávnosť. Na sviatok sv. Antona sa vždy o 10. hodine konala slávnostná svätá omša, po nej nasledovala slávnostná procesia a po nej tanečná zábava s ohňostrojom sprevádzaná dobročinnou zbierkou pre chudobných. Zvony slávnostne vyzváňali a boli rozdávané chleby z bielej múky, tzv. chleby sv. Antona. Bol to neobyčajný deň, prinášajúci do tejto horskej dedinky veľa smiechu a zábavy. Najväčšiu radosť z toho mali vždy deti. Rodičia troch pastierikov boli presvedčení, že celá tá historka okolo zjavenia sa rozplynie vo chvíli, keď si deti budú musieť vybrať medzi slávnosťou so všetkými jej atrakciami a medzi údolím Cova da Iria, strateným kdesi v samote. Deti si však pevne stáli za rozhodnutím stretnúť sa s krásnou Pani. Dni očakávania tohto stretnutia prebiehali v rodinách detí rôzne. V predvečer dňa prosila Hyacinta matku, ktorú tak milovala, aby aj ona išla s nimi do Cova da Iria. Matka sa nenechala presvedčiť a nepriamo nútila Hyacintu, aby išla radšej na oslavy sviatku sv. Antona do mesta. Hyacinta jej na to rozhodne odpovedala: „Pôjdem do Cova da Iria s Luciou a Františkom a keď Panna Mária povie, aby sme išli za sv. Antonom, tak potom pôjdeme.“ Rodičia sa teda rozhodli nenasledovať deti na stretnutie, nechali však svojim deťom možnosť ísť slobodne do Cova da Iria. A tak deti už skoro ráno vyhnali ovce na pastvu, aby ich mohli nasýtené okolo deviatej zatvoriť a pripraviť sa na veľké stretnutie. Lucia prežívala pred týmto dňom doma ťažké chvíle plné pohŕdania, posmeškov a nedôvery, hlavne zo strany matky a sestier. Jedine otec sa ju snažil aspoň ticho podporovať. Vieme, že mama ju chcela za každú cenu prinútiť, aby sa priznala ku klamstvu. Lucia to všetko ponúkala Bohu ako svoju obetu a pokladala to za utrpenie, ktoré im Panna Mária predpovedala. V samotný deň 13. júna sa Luciina matka rozhodla, že nebude nasledovať dcéru na miesto zjavenia, lebo sa bála podvodu. Úlohou však poverila svoje staršie dcéry. Okolo jedenástej hodiny sa malí pastierikovia stretli v dome Hyacinty a Františka a spoločne putovali do Cova da Iria v očakávaní vytúženej chvíle. A nešli sami. Sledovala ich skupinka približne sedemdesiatich zvedavých ľudí, ktorí sa chceli na vlastné oči presvedčiť o zjavení, ktoré spôsobilo taký veľký rozruch. Predpoludním deti dorazili na miesto, pokľakli si pod veľkým dubom, aby sa aspoň trošku chránili pred slnkom a začali sa modliť slávnostný ruženec. Keď modlitbu dokončili, uvideli záblesk svetla, rozbehli sa k malému dubu a pokľakli. Prítomní ľudia ich tiež nasledovali. Po krátkom čase sa tak ako minule, teda nad malým dubom, deťom zjavila Panna Mária. 

Jana Jenčová

Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy