Vytlačiť

Tretia časť tajomstva

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Keď v roku 1943 sestra Lucia vážne ochorela, biskup Jose Alves Correia da Silva z diecézy Leiria, kam patrí aj Fatima, ju požiadal, aby napísala aj to, čo doteraz zachovávala ako tajomstvo. Tretiu časť tajomstva napísala sestra Lucia na jeho príkaz v Tuy 3. januára 1944, vložila ju od obálky a zalepila. Poprosila biskupa, aby obálku otvorili až v roku 1960, skôr, len v prípade jej smrti, lebo skôr by nebolo pochopené. Zapečatená obálka s týmto rukopisom bola do 4. apríla 1957 v opatere biskupa, tesne pred jeho smrťou bola odovzdaná do tajného archívu Posvätného ofícia v Ríme. Keď sa už blížil rok 1960, dňa 17. augusta 1959 priniesol komisár Posvätného ofícia túto obálku s treťou časťou fatimského tajomstva Jánovi XXIII. Podľa všetkého si prečítal obsah obálky, ale rozhodol sa ho nezverejniť. Vrátil ju do Vatikánskeho tajného archívu. Pavol VI. čítal obsah obálky 27. marca 1965, ale rozhodol sa podobne, ako jeho predchodca. Ján Pavol II. si vyžiadal obálku obsahujúcu tretiu časť tajomstva po atentáte, ktorý bol na neho spáchaný 13. mája 1981.

Stotožnil sa s osobou „biskupa oblečeného do bieleho“, o ktorom hovorí text tajomstva, ale rozhodol sa ho zverejniť až 13. mája 2000 vo Fatime. V deň beatifikácie Františka a Hyacinty ho vo Fatime prečítal kardinál Angelo Sodano. Dňa 26. júna 2000 vydala Kongregácia pre náuku viery dokument Fatimské posolstvo, v ktorom bolo fatimské tajomstvo spolu s teologickým komentárom uverejnené. Tretia časť tajomstva má tri obrazy alebo scény. Prvá scéna hovorí o treste, ktorý hrozí svetu. Sestra Lucia píše: „Po dvoch častiach, ktoré som už vyložila, videli sme po ľavej strane Našej Panej trochu vyššie anjela s ohnivým mečom v ľavej ruke. Šľahal z neho iskriaci plameň, ktorý ako sa zdá mal zapáliť celý svet. Iskry však zhasínali pri dotyku s jasom Našej Panej, ktorý vychádzal z jej pravej ruky smerom k nemu. Anjel ukazujúc pravou rukou na zem silným hlasom povedal: Pokánie, pokánie, pokánie!“ Druhá scéna hovorí o veľkej katastrofe, ktorá bude príčinou mnohých obetí a aj Svätého Otca. „A v nesmiernom svetle, ktorým je Boh, sme videli niečo podobné tomu, ako sa vidia osoby v zrkadle, keď pred ním prechádzajú a biskupa oblečeného do bieleho, mali sme predtuchu, že je to Svätý Otec. Iní rôzni biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky vystupovali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z neotesaných kmeňov, akoby boli z kôry korkového stromu. Svätý Otec, skôr než tam prišiel, prešiel cez veľké mesto spolovice zrúcané a neistým krokom, strápený bolesťou a utrpením, modlil sa za duše mŕtvych, s ktorými sa stretal na svojej ceste. Keď prišiel na vrchol vrchu, kľačiac pod veľkým krížom bol zabitý skupinou vojakov, ktorí naňho strieľali z rôznych zbraní a šípmi a takým istým spôsobom zomierali jedni po druhých biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a rôzne svetské osoby, muži a ženy z rôznych tried a postavenia.“ Tretia scéna hovorí o veľkom návrate ľudstva k Bohu: „Pod ramenami kríža boli dvaja anjeli. Každý z nich mal v ruke krištáľovú krhlu a do nej zbierali krv mučeníkov a ňou polievali duše, ktoré sa približovali k Bohu.“

(J. Jenčová)
Zdroj: Barta, J.: Fatima – posolstvo tragédie alebo nádeje?