František Marto sa narodil 11. júna 1908 v Aljustreli a bol pokrstený na deviaty deň života 20. júna 1908 vo farskom kostole vo Fatime. Čo sa týka jeho fyzického vzhľadu, jeho mamka ho opísala takto: „František nebol chudý, bol skôr bacuľatejší, mal jasné oči, také najživšie zo všetkých mojich detí, mal ústa s úzkymi perami a vyčnievajúcu bradu. Farbou očí sa skôr približoval mne.“ Jeho otec dodáva, že „celý jeho výzor bol veľmi srdečný“. Aj slová sestry Lucie vystihujú aký bol František: „Vždy sa tváril veselo, bol prívetivý a ku všetkým láskavý. Keď niekedy videl niečo, čo sa mu nepáčilo, nehádal sa, len sa vždy stiahol stranou.“ František sa dostal do popredia záujmu až po zjaveniach a vždy vystupoval pokojne, na všetky otázky odpovedal s kľudom.

Po mnohých rokoch od zjavení jeho osobnosť stále rastie vďaka tomu, ako dokázal odpovedať na povolanie k svätosti. Môže sa nám zdať, čo sa týka zjavení, že František zostával akoby v tieni. Je to zjavné z odpovede Panny Márie na Luciinu otázku, či sa František dostane do neba: „Áno, ale musí sa pomodliť ešte veľa ružencov“. A aj z toho, že Pannu Máriu iba videl, ale nepočul ju ani sa s ňou nerozprával. A predsa je jeho osobnosť fascinujúca. Veľmi vystihujúcu odpoveď k tomu dala sestra Angela de Coelho, postulátorka, ktorá má na starosti svätorečenie Františka a Hyacinty: „František nikdy nepočul Pannu Máriu. Videl, ale nemohol ju počuť. To ho neobťažovalo. V tomto svete, sme povolaní byť "najlepší." A ak nie sme, myslíme si, že nestojíme za nič. František bol tak skromný, že prijal jeho zdanlivo menej výsadnú úlohu v dejinách z Fatimy. Jemu stačilo, že je milovaný Bohom, takže ho to nezaujímalo, že nemohol počuť Pannu Máriu! Nikdy sa necítil ponížený ani nikdy nepocítil, že je menej dôležitý ako Lucia a Hyacinta. Nikdy neprosil Boha: "Prečo ony a nie ja?" Jedna z našich chýb je  porovnávanie sa s ostatnými.“ Podľa sestry Angely bol medzi tromi fatimskými deťmi práve František ten, kto najviac rozumel Bohu, ktorý mal najhlbšie znalosti tajomstva Boha.Keď sa zamyslíme nad Františkom ako nad malým pastierikom, ktorý mal spolu s Hyacintou na starosti domáce stádo, môžeme si ho predstaviť ako sedí na nejakej skale, hrá na píšťalku, ktorú nosil stále so sebou a pritom pozerá na obzor a so zvedavosťou sleduje let vtákov alebo sa kochá krásou okolitej prírody. Vo svojom chlapčenskom vnútri vnímal všetko veľmi poeticky, zvlášť keď večer obdivoval hviezdy alebo východ mesiaca na nekonečnom nebi. Rád počítal hviezdy, ktoré nazýval „svetlami anjelov“. Predstavoval si, že Panna Mária a anjeli zapaľujú svoje svetielka. Najviac ho však uchvacoval východ slnka a hovoril: „Žiadna lampa nie je taká krásna ako lampa nášho Pána.“ Takto deti nazývali slnko, Hyacinte sa viac páčil mesiac –  lampa Panny Márie, lebo ako hovorievala, z nej neboleli oči.Je to jedna z charakteristík, ktorými môžeme opísať Františkovu dušu – schopnosť úžasu a vnímania krás, ktoré Pán s nekonečnou láskou prichystal, aby nádherou zasiahol naše vnútro. My sa však na rozdiel od Františka stávame často nevšímavými a dopúšťame, že sa naša pozornosť rozptyľuje rôznymi banalitami. 

Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy

(Jana Jenčová)