Pán daroval Františkovi citlivé až škrupulózne svedomie. Hovoria o tom mnohé situácie v jeho krátkom živote - vždy si dával pozor, aby neklamal a hovoril iba pravdu. Veľké ťažkosti mu to narobilo hlavne pri utajení zjavenia, keď Hyacinta prezradila mamke, že sa deťom zjavila krásna Pani a on musel vyjsť s pravdou na povrch. Vedome nechcel nikdy nikomu ublížiť, ku každému sa snažil správať milo a láskavo a vždy sa postavil na stranu slabších – zvlášť starších a chorých. Keď sa správal zle, bol z toho veľmi smutný. O jeho citlivom svedomí svedčí aj nasledujúca udalosť, ktorá sa odohrala 2. apríla 1919, tesne pred Františkovou prvou spoveďou, ktorá mala byť prípravou na prijatie sviatosti pomazania chorých a pred prvým prijatím eucharistie, išlo o tzv. viatikum – „pokrm na cestu“.

Vtedy skoro ráno zavolala Františkova sestra Tereza Luciu, aby rýchlo išla s ňou, lebo Františkovi je zle a že jej chce niečo povedať. Lucia sa rýchlo ponáhľala k nemu. Vtedy František poprosil matku aj súrodencov, aby odišli, pretože chcel Lucii povedať niečo tajné. Povedal: „Chcem sa vyspovedať, aby som mohol dostať sväté prijímanie a potom zomrieť. Chcem, aby si mi povedala, či vieš o nejakom mojom hriechu a aby sa spýtala aj Hyacinty, či ma nevidela hrešiť.“ Lucia odpovedala: „Niekoľkokrát si neposlúchol mamičku, keď ti vravela, že máš zostať doma a ty si utiekol ku mne alebo si sa schoval.“ „To je pravda, urobil som to. Teraz choď a spýtaj sa Hyacinty, či si spomína na nejaký môj hriech. Lucia išla za Hyacintou. Tá sa na chvíľku zamyslela a odpovedala.: „Povedz mu, že predtým ako sa nám zjavila Panna Mária, vzal oteckovi 10 halierov, aby mohol kúpiť fúkaciu harmoniku. A keď chlapci z Aljustrelu hádzali kamene na chlapcov z Boleiros, aj on niekoľkokrát hodil kamene.“ Keď  mu to Lucia odkázala, odpovedal: „Na to som si už spomenul. Možno je náš Pán smutný práve pre tieto moje hriechy. Ale i keby som teraz nezomrel, nikdy by som už nehrešil. Teraz to ľutujem. A povedal Lucii, aby aj ona prosila Pána, aby mu odpustil hriechy. A modlil sa modlitbu, ktorú ich naučila Panna Mária: „Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa a priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo.“ Lucia mu na to odpovedala: „ Buď pokojný. Keby ti náš Pán už neodpustil hriechy, naša Pani by nám nepovedala, že onedlho príde a vezme ťa do neba. V ten deň sa František vyspovedal a farár mu prisľúbil, že mu prijímanie prinesie na ďalší deň. Večer už nakázal mamičke, aby mu nedala nič jesť a nechala ho hladného. Mamka mu to musela prisľúbiť. Na ďalší deň, 3. apríla 1919, tak František prvýkrát prijal „skrytého Ježiša“ do svojho srdca. Dokážeme si predstaviť aký bol šťastný, on ktorý strávil toľko času pred svätostánkom farského kostola, aby robil spoločnosť „skrytému Ježišovi“. Svedčia o tom aj slová, ktoré František hneď po tom ako prijal eucharistiu, povedal Hyacinte: "Dnes som šťastnejší ako vy, pretože mám v srdci skrytého Ježiša. Odchádzam do neba, ale idem tam veľmi prosiť nášho Pána a našu Pani, aby tam rýchlo vzali i vás." 

Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy