Sv. omša o 8.00 hod. - viera
Prvou skúškou viery je veriť v milovanú osobu a veriť v jej prítomnosť. Ak neverím v Jeho prítomnosť, ako sa môžem potom stretnúť s Bohom, ako sa s ním môžem rozprávať?
Mať vieru znamená, že Boh vie všetko o mne...
Netvárme sa suverénne, že máme istotu viery, že ma nič nemôžem prekvapiť... viera, to je neustála cesta, neustály pochod… Tá pochybnosť, ktorú niekedy máme, to patrí k nášmu životu, len je potrebné byť úprimný a povedať to Pánovi.
Úprimnosť je silným predpokladom na skvalitnenie našej viery.
Vieru nemožno oddeliť od lásky a od nádeje.
Veriaci človek je človek, ktorý sa pýta, hľadá, ale aj pochybuje... áno, sme veriaci s tou všetkou príťažou, rizikom alebo temnotou, ale toto všekto patrí k obsahu slova “viera”. Ak si to pokorne priznáme a uvedomíme, že "milosťou Božou sme tým, čím sme", tak vtedy sme na správnej ceste.
Uveriť znamená odovzdať sa, aby sme sa odovzdali do Božej vôle tak ako naša Matka Mária. Aj ona mnoho vecí nechápala, nedostala všetky veci isté, hotové... bola pútničkou viery...
Viera znamená kráčať, pochybovať, padať, vstávať, byť unavený, ale stále a stále kráčať... Máriin život nebol turistikou, že "Mária, nestaraj sa, všetko je pripravené…" Aj ona sa neraz pýtala, že čo bude zajtra. Ocitla sa tvárou v tvár neúspechom, ale išla a napredovala cestou viery a preto je blahoslavená.
Sv. omša o 18:30 hod. - o Eucharistii
Je to Ježišova slávnosť... my môžeme pripraviť piesne, texty, ale je to Ježiš, ktorý to slávi.
Sv. omša - to nie je predstavenie Poslednej večere, to nie je divadlo, to je Posledná večera. Ježiš je tu so svojimi blízkymi... tu sa nehodnotia tituly, tu všetci hovoríme - “Pane, zmiluj sa nad nami.” Jediná vstupenka tu je, že si Božie dieťa, a preto máš právo tu byť…
Ježiš robil počas svojho života veľa giest, pomazal malomocného, dotkol sa uší, ale na koniec svojho života urobil gesto lámania, keď sa rozdal a potom na kríži to spečatil. To je eucharistia, to je radosť z toho, že sme pozvaní.
Kde inde začíname uznaním svojich hriechov ako tu na sv. omši. Ani doma to nerobíme, ani v parlamente sa nezačína uznaním hriechom. Uznať si hriechy, aby som sa nad nikoho nepovyšoval.
Eucharistia buduje jednotu. Ruky pribité na kríži zhromažďujú všetkých ľudí a všetky národy do jedného kráľovstva Otca. My tvoríme Kristovo telo - ja som Kristovo telo. My sme tí, čo slávime, stávame sa tým, čo prijímame.
Pred sv. prijímaním je krásne gesto, keď si máme dať znak pokoja. Keď podám ruku znamená to, že nie si mi ľahostajný, si môj brat, sestra...Ako by to premieňalo svet, keby sme to naozaj žili, nie ako obrad, ale ako skutočnosť v praxi.
Kto príde ku mne v posledne chvíli života, aby ma posilnil? Ježiš v Eucharistii.
A preto sa často modlím po sv.prijímaní: “Ježišu, vzkries ma k novému životu, aby som žil s tebou a nezomrel, aby som žil navždy. Amen.