Sedembolestná a bl. Ján Pavol II.
Dnes, 2. apríla 2014, si pripomíname 9. výročie od smrti nášho milovaného pápeža bl. Jána Pavla II. Je to až neuveriteľné, že je tomu už 9 rokov. Akoby to bolo len prednedávnom. 2. apríla 2005 o 21.37 hod. pápež odišiel do domu Nebeského Otca. Pri tejto príležitosti by som rád ponúkol pohľad na jednu zvláštnu vec v živote tohto veľkého pápeža, ktorý už o pár týždňov bude vyhlásený za svätého.
Za svoje pápežské heslo si vybral: Totus tuus - Celý tvoj, Mária. Vieme, že bol veľkým ctiteľom Panny Márie a ona ho sprevádzala celým životom a robila veľké divy počas jeho pontifikátu. Bol s ňou natoľko spätý, že tak ako z jej života poznáme 7 bolestí, tak 7 najväčších bolestí môžeme pozorovať aj v živote bl. Jána Pavla II.
1.bolesť: Smrť najbližších.
Keď mal Karol 8 rokov, zomrela mu mama. O 3 roky neskôr mu zomrel jeho brat Edmund a on ostal len so svojím otcom. Ten však po 9 rokoch tiež zomrel a Karol ako 21 ročný ostal bez rodiny.
2. bolesť: Tajné štúdium.
Karol sa rozhodol študovať teológiu a nebola to ľahká vec, pretože v tom čase do Poľska vtrhli Nemci a vypukol fašizmus. Hrozilo, že komu prídu na to, že študuje teológiu ihneď zomrie. Najprv sa študovalo v podzemnom teologickom seminári, ale neskôr musel študovať každý sám doma a k profesorom sa chodilo len na skúšky.
3. bolesť: Zvolenie za pápeža.
Po krátkom (33 dní) pontifikáte Jána Pavla I., kardináli zvolili 16. októbra 1978 poľského kardinála Karola Wojtylu za novú hlavu Katolíckej cirkvi. Tento 58 ročný kardinál prijal meno Ján Pavol II., a tak vzal na seba ťažkú úlohu - viesť celú Cirkev. Po 455 rokoch nebol pápež Talian, ale dokonca Európan - Poliak. Nešťastní z toho boli komunisti v Poľsku i celé Rusko. Už vtedy videli v tomto pápežovi akéhosi nepriateľa pre nich. Čo však bola aj pravda, lebo dovolím si povedať, že komunizmus v r. 1989 padol vďaka tomuto pápežovi.
4. bolesť: Atentát.
13. máj 1981 sviatok Panny Márie Fatimskej. Pápež sa objaví v aute na Námestí sv. Petra a o 17.17 hod. počuť 2 výstrely. Pápež padá do auta - postrelený. Ali Agca mieril priamo na pápeža. Trafil prst na pápežovej ruke a brucho. Tesne vedľa životne dôležitých orgánov. Pápež si až po pár dňoch uvedomuje skutočnosť spojenia s Fatimou. Sám povie: „Jedna ruka strieľala, druhá viedla guľku.“ Bola to ruka Božej Matky, ktorá mala v ten deň sviatok. Takto sa chceli komunisti zbaviť pápeža, ale nepodarilo sa im to.
5. bolesť: Vražda kňaza J. Popieluszka.
V roku 1984 v Poľsku zavraždili hrozným spôsobom kňaza Jerzyho Popieluszka. Smrť tohto poľského kňaza veľmi zasiahla pápeža. V roku 1987 prichádza pápež k jeho hrobu v Poľsku a tam sa dlho modlí a plače. Modlí sa za tohto kňaza, ale aj za všetky obete vojny a komunizmu. Vražda tohto kňaza bola tiež v rukách komunistov. O 10 rokov po pápežovej návšteve pri hrobe tohto kňaza sa otvára proces blahorečenia kňaza Popieluszka.
6. bolesť: Ťažké púte a apoštolské cesty.
Pápeža Jána Pavla II. môžeme právom nazvať lietajúcim pápežom. Absolvoval vyše 100 apoštolských ciest (presne 104) do takmer všetkých krajín sveta. Veľmi ťažká bola návšteva v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, či Holandsku. V Santiago de Chile boli počas pápežskej sv. omše pálené pneumatiky a pustený do ovzdušia slzný plyn, čo sťažoval pápežovi modliť sa. V roku 1994 bola naplánovaná cesta do Sarajeva, ale kvôli vojne v krajine bola zrušená. Po 3 rokoch dostal pápež povolenie tam vycestovať a pred jeho príchodom našli pod jedným z mostov, kadiaľ mal ísť, 23 mín, ktoré mali zabiť pápeža. V tom istom meste sa ráno pred sv. omšou prehnala snehová búrka, a tak pápež slúžil sv. omšu celý premrznutý a s triaškou. Aj takéto boli apoštolské cesty pápeža Jána Pavla II.
7. bolesť: Choroba a utrpenie.
Obzvlášť chorobu môžeme pozorovať v živote Jána Pavla II. v posledných rokoch jeho pontifikátu. Bola to napr. neschopnosť chodiť, či ťažkosti s rečou a Parkinsonova choroba to všetko len sťažovala. Najťažšie pre pápeža boli posledné týždne života - posledný pobyt na klinike Gemelli (1.-10. február 2005 a 24. február - 13. marec 2005), kvôli dýchacím ťažkostiam. Nemohol predsedať obradom Veľkonočného trojdnia, ba dokonca ani udeliť požehnanie Urbi et Orbi na Veľkonočnú nedeľu. Urobil iba znak kríža a vzdialil sa od okna hlboko otrasený touto udalosťou. Toto všetko však pápež prijímal s veľkou trpezlivosťou a oddanosťou do Božích rúk a do rúk Panny Márie.
V závere mi nedá nespomenúť obraz, ktorý mám pred očami a ktorý tak úzko súvisí v spojitosti so Sedembolestnou. Na Veľký Piatok roku 2005 pápež nemohol predsedať krížovej ceste v rímskom Koloseu, a tak ju pozoroval len na obrazovke vo svojej súkromnej kaplnke pred oltárom. Pri štrnástom zastavení vzal pápež do rúk kKríž a pritlačil si k nemu tvár poznačenú utrpením, akoby chcel povedať spolu so sv. Petrom: „Pane, ty vieš všetko; ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ (Jn 21,17) Láska ku Kristovi a k Panne Márii bola väčšia než utrpenie a smrť, a to mu dodávalo silu v chorobe a utrpení.
Nech teda príklad už čoskoro svätého pápeža Jána Pavla II. nás posilňuje aj v tomto práve prežívanom Roku Sedembolestnej Panny Márie, veď on tak miloval našu krajinu a vyzýval nás k tomu, aby sme sa stále vinuli k Sedembolestnej.
Matka Sedembolestná, oroduj za nás!
Blahoslavený Ján Pavol II., oroduj za nás!
Vypracoval: Peter Malinovský
Zdroje:
S. DZIWISZ, R. BUZZONETTI, A. COMASTRI: Nechajte ma odísť. 2006, Dobrá kniha, Trnava, str. 91.