Interpretácia tretej časti, ktorú predložil kardinál Sodano v texte 13. mája 2000 pri blahorečení Františka a Hyacinty vo Fatime, bola najprv predložená sestre Lucii. Sestra Lucia k tomu predovšetkým pripomenula, že jej bolo dané videnie, nie jeho výklad. Po prečítaní textu však konštatovala, že výklad zodpovedá tomu, čo zakúsila a že zo svojej strany uznáva takúto interpretáciu ako správnu. Autorom teologického komentára k tretej časti tajomstva je vtedy ešte kardinál o. Joseph Ratzinger, neskôr Benedikt XVI. „Tak ako je kľúčový výraz prvej a druhej časti tajomstva termín „spasiť duše“, tak kľúčovým slovom tejto časti tajomstva je trojnásobné zvolanie: „Pokánie, pokánie, pokánie:“
Pripomína nám to výzvu z evanjelia: „Kajajte sa verte evanjeliu“ (Mk 12, 15). Preskúmajme teraz trochu bližšie jednotlivé obrazy. Anjel s horiacim mečom po ľavej strane Božej Matky pripomína analogické obrazy z Knihy zjavenia. Predstavuje hrozbu súdu, ktorý dolieha na svet. Perspektíva, že svet by mohol byť spálený v mori ohňa, sa dnes už vôbec nejaví ako číra fantázia. Sám človek vyhotovil svojimi objavmi ohnivý meč. Videnie potom ukazuje moc, ktorá odporuje ničiacej sile, jas Božej Matky a istým spôsobom z toho pochádzajúca výzva na pokánie. Takto je zdôraznená dôležitosť slobody človeka: budúcnosť nie je nezmeniteľne stanovená a výjav, ktorý videli deti, vonkoncom nie je filmom predpovedajúcim budúcnosť, na ktorom by sa už nič nedalo zmeniť. Celé toto videnie sa v skutočnosti deje len preto, aby priviedlo na scénu slobodu a zameralo ju pozitívnym smerom. Jeho význam je teda dať do pohybu sily zmeny na dobro. Videnie hovorí o nebezpečenstvách a o ceste, ako sa pred nimi zachrániť. Všimnime si jednotlivé obrazy, ktoré sa nachádzajú v texte tajomstva. Miesto konania je opísané tromi symbolmi: strmý vrch, veľké, napoly zbúrané mesto a nakoniec veľký kríž z neotesaných kmeňov. Vrch a mesto symbolizujú miesto dejín ľudstva: dejiny ako namáhavý výstup k výšinám, dejiny ako miesto ľudskej tvorivosti a spolužitia, ale súčasne ako miesto skáz, ktorými človek ničí dielo svojej vlastnej práce. Na vrchu stojí kríž – cieľ a orientačný bod dejín. V kríži bola skaza premenená na spásu. Vyníma sa ako znak biedy dejín a ako prísľub pre dejiny. Potom sa tu objavujú ľudia: biskup odetý v bielom, iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a nakoniec muži a ženy všetkých tried a sociálnych vrstiev. Pápež ide na ich čele s chvením a bolesťou zo všetkých tých hrôz, ktoré ho obklopujú. Domy mesta ležia v ruinách, jeho cesta vedie pomedzi mŕtvoly. Takto je cesta Cirkvi opísaná ako krížová cesta, via crucis, ako cesta v dobe násilia, ničení a prenasledovaní. V tomto obraze možno nájsť vykreslené dejiny celého jedného storočia. Miesta zeme sú súhrnne predstavené v dvoch obrazoch, v obraze vrchu a mesta a sú upriamené na kríž. Vo videní môžeme rozpoznať naše storočie ako storočie mučeníkov, utrpenia a prenasledovaní Cirkvi, storočie dvoch svetových a mnohých lokálnych vojen, ktoré vyplnili celú jeho polovicu a dali zakúšať nové formy krutosti. V zrkadle týchto výjavov vidíme kráčať svedkov viery.“
(J. Jenčová)
Zdroj: www.fatima-sf.sk/?m=77#_Toc167874731