V čase štvrtého zjavenia Panny Márie boli deti stále v dome okresného komisára vo Vila Nova de Ourém. Chceli ísť domov, ale De Oliveira vyhlásil, že ich nepustí, kým neprezradia tajomstvo. Vo svojom dome ich väznil do nasledujúceho dňa. V utorok ráno k nim poslal staršiu pani, aby z nich vylákala tajomstvo klamstvom. Ale neúspešne. Potom ich dal odviesť na okresný úrad, kde znovu nasledoval ostrý výsluch. Deti úprimne odpovedali na otázky o priebehu zjavení, ale nič ich nedonútilo, aby vyzradili tajomstvo. Ani vyhrážky, ale ani ponuka rôznych darčekov a cenností, ako napríklad zlaté hodinky, retiazky, či zlaté mince. Výsluch trval celé dopoludnie, poobede ich zavreli do verejného väzenia. Hyacinta mala strach a pustila sa do plaču, hlavne za svojou mamičkou, že ju už nikdy neuvidí. Ale väzni sa k nim správali priateľsky, tak sa po chvíli upokojila. Deti si uvedomili, že sa v ten deň ešte nemodlili ruženec. A tak si Hyacinta zvesila z krku medailónik a poprosila jedného väzňa, aby ho zavesil na klinec, zatlčený v stene. Potom si kľakli a začali sa modliť.
Väzni sa tiež pridali k modlitbe. Bol medzi nimi aj väzeň, ktorý vedel hrať na akordeón. Aby deti rozveselil, začal hrať a spievať. Hyacinta začala tancovať a jeden zlodej, keď videl, aká je malá, vzal ju do náručia. Možno mala Panna Mária s jeho dušou súcit a obrátila ho. Uplynulo niekoľko hodín, kým deti znovu odviedli do úradnej miestnosti. De Oliveira sa rozhodol pre drastický spôsob, ako deti prinútiť, aby prezradili tajomstvo. Pred deťmi prikázal jednému zo zamestnancov, aby pripravil veľký kotol s vriacim olejom, v ktorom deti za živa uvaria, ak neprezradia to tajomstvo. Kým kotol "pripravovali", deti nechali samé zamknuté v izbe. Museli to byť pre nich hrozné chvíle. Po čase sa dvere odomkli a ako prvú zobrali Hyacintu. Ona, ktorá ešte pred chvíľou plakala za mamou, hrdinsky, bez toho aby sa rozlúčila s bratom a sesternicou, odhodlane vykročila za komisárom. Znovu sa ju snažili sľubmi a hrozbami prinútiť, aby prehovorila. Keď neuspeli, zavreli ju do inej miestnosti. František bol za ten čas pokojný, ba až veselý: "Ak nás zabijú, budeme čoskoro v nebi. Aké je to krásne! Len aby Hyacinta nedostala strach, pomodlím sa za ňu jedno Zdravas." Zakrátko sa otvorili dvere a náčelník zakričal: "Ona je už mŕtva. Povedz tajomstvo!" Ukázal na Františka. Opakoval sa ten istý scenár a napokon prišiel rad na Luciu. Neskôr spomínala: "Bola som presvedčená, že to myslí vážne a že je so mnou navždy koniec. Ale strach som nemala, odovzdala som sa úplne Panne Márii." Po tejto hroznej situácii sa deti opäť ocitli uväznené spolu. U okresného komisára ich držali ešte do nasledujúceho dňa. Ráno ich ešte raz vypočúvali, ale výsledok bol rovnaký. Napokon komisár uznal, že je to márne, a tak 15. augusta deti osobne zaviezol na faru do Fatimy, odkiaľ ich pred dvoma dňami uniesol. Musíme si uvedomiť, že sa jednalo o zvláštnu milosť, ktorú deti dostali, aby boli ochotné zomrieť ako mučeníci. Hrdinské čnosti u detí tu boli jasne preukázané a deti prejavili heroickú statočnosť. Aj keď v skutočnosti neboli umučení, boli ochotní zomrieť mučeníckou smrťou.
(J. Jenčová)
Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy