Odpust na Trepci na bicykli.
Aj tohto roku sme sa vybrali na odpustovú slávnosť do Trepca na bicykloch. Dohodli sme sa, že vyrazíme sobotu 01. 07. 2011 o desiatej hodine. Odkedy chodím na cyklotúry, ešte sa nám ani raz nepodarilo vyraziť na čas. Vždy na niekoho čakáme. Tohto roku pre zmenu čakali všetci iba na mňa. Jednoducho som nestíhal. Určite to poznáte, keď sa niekam ponáhľate a zrazu zistíte, že musíte ešte čo-to nakúpiť, niečo vybaviť a zabezpečiť. Pri tom zhone som si zabudol doma svoje lieky, modlitebnú knižku a ruženec. Ten ruženec mi až tak nevadil, veď ma Pán Boh obdaroval desiatimi zdravými prstami. Tá modlitebná knižka a lieky mi chýbali.
Mišo Jenčo a o. Marek zisťovali na internete aké bude počasie sobotu a nedeľu. Na sobotu vyšlo, že každú hodinu pribudne milimeter zrážok, akurát medzi druhou a štvrtou poobede má byť tri milimetre. Celkom v skratke - znamená to, že pršať bude celý deň, akurát raz menej a raz viac. Ale zmokneme tak či tak. Napriek tejto informácii, chlapci plný elánu a optimizmu, povedali, že im to nevadí a že takýto príjemný a jemný dáždik ich od cyklotúry neodradí. Povedali sme si s o. Marekom O.K..
10.41 sme vyrazili po tej istej trase ako minulý rok. Aj zastávky sme mali na tých istých miestach ako minulý rok. Prechádzali sme okolo tých istých zaujímavostí, o ktorých som písal minulý rok, tak sa nebudem opakovať. Napíšem iba tie, ktoré sa na minulej cyklotúre nevyskytli. Ja som sa naobliekal – rifle, tielko, hrubá mikina, bunda. Došiel som tak iba do Sedlísk. Takto oblečený sa nedá bicyklovať. Bol som celý spotený a mokrý. Všetko som vyzliekol a obliekol som si iba cyklistické nohavice a tričko. Takto oblečený som sa nepotil a navyše mi nebola zima a tak ako chlapci povedali ešte v Čemernom na fare, že takýto príjemný a jemný dáždik od cyklotúry neodradí. Boli sme asi 3 km pred Novou Kelčou keď prišlo tých internetom ohlasovaným tri milimetre zrážok. Dovtedy sme obchádzali každú mláku, ale keď sa na nás spustili tie tri milimetre, už to nemalo zmysel. Keď sme boli až do nitky mokrí, vtedy dáždik ustal a vrátil sa na ten jeden milimeter. Vyšli sme z dediny Lomné a po našej ľavici na lúke začal šantiť mladý osamotený býk. Najprv iba vyhadzoval kopýtkami a potom sa rozhodol dať s nami preteky. Išlo mu to lepšie ako chlapcom vpredu a preto sa rozhodol, že to skúsi aj po ceste. Tam mu to až tak dobre nešlo. Zastavil premávku a navyše na mokrej ceste sa pošmykol a postavil sa zoči-voči Jakubovi Demčákovi. Ten stihol ubrzdiť a zostal stáť. Býk si to potom rozmyslel a prešiel na druhú stranu cesty. Chvála Pánu Bohu obišlo sa to bez tragédie. Stretnutia s býkom nie vždy dopadnú dobre. V rekreačnej oblasti Valkov sme sa naobedovali a vyrazili na poslednú časť sobotnej cyklotúry. Cesta cez les bola veľmi, naozaj veľmi zaujímavá. Asi každých 100 metrov je prekopaná kvôli odvádzaniu vody. Cesta bola veľmi šmykľavá – taký žltosivý íl – ako mazľavé mydlo. Tí starší vedia dobre čo to je a ako sa na tom šmýka. Zanášalo nás raz na pravú, raz na ľavú stranu, ale vďaka Bohu sme aj tento úsek zvládli a šťastlivo došli pred pol piatou ku kostolu. My a naše bicykle sme vyzerali ako prasce čerstvo vyváľané v blate. To nám nevadilo. Viac nás trápili brzdy a prehadzovačky, lebo keď sa zaniesli blatom odmietali poslúchať.
Pri kostole v rámci možnosti sme sa umyli a prezliekli do suchého. Niektorí hneď a niektorí čakali na o. Antona, ktorý sľúbil tak ako minulý rok, že nám batožinu dovezie na Bogarku na Dobrej. Tí, čo sa doteraz starali o čistotu kostola odišli a vzali so sebou aj o. Mareka. Kvôli ostatným povinnostiam pre neho cyklotúra sobotou skončila. Dobre sa mu stalo, lebo na jednom aute ho viezli na Dobrú k Bogarke (jeden pán na Lade Niva sa ponúkol, že nám skočí pre veci) a na druhom (p. Demčák s manželkou s Trepčianskej ulici) mu odviezli bicykel až na faru. Na Bogarke iba presadol k o. Antonovi a viezol sa do Čemerného. Život je krátky, ale je krásny ak ho dokážeme celý odovzdať Bohu a naučiť sa radovať s každej maličkosti, ktorú nám Boh vo svojej nekonečnej dobrote prejavil. Keď už sme boli všetci suchí, urobili sme si pri ohni dobrú opekačku. Najedli sme sa a ja som sa ponúkol, že prinesiem vodu zo studničky. Vzal som plastovú dvojlitrovú fľašu a trojlitrovú sklenenú. K studničke som došiel niečo po ôsmej hodine večer. Nabral som najprv plastovú fľašu a potom sklenenú. Voda pomaly tiekla do fľaše a ja som počul za sebou kroky. Nechcel som vstať a byť zvedavý kto, alebo čo je vedľa mňa. Počkal som kým sa mi fľaša naplnila dobre som ju zatvoril a pomaly sa zdvihol. V lese žiadne prudké pohyby. Toho sa držím stále. Vzpriamil som sa a mierne pootočil doprava odkiaľ prichádzali zvuky. Stál tam diviak. Výšku mohol mať tak do jedného metra. Videl som ho iba od hrude po chvost. Predné laby a hlavu mu zakrýval hrubý strom, čo si myslím, že bolo pre mňa veľmi dobre. Zobral som obidve fľaše a pomaly, najtichšie ako som vedel, som odišiel. Na ceste som sa ešte pár krát otočil, ale keď sa nič nedialo, pomaly som došiel ku kostolu. Chlapom pri ohni som povedal o svojom stretnutí. Dostal som odpoveď, že o ňom vedia, lebo už minule rozryl všetko okolo studničky. O deviatej sme sa vybrali spať na chór. Po tme sme sa modlili ruženec, keď Mišo Jenčo skríkol, že po lane lezie potkan. Hovoril som mu, že potkan to určite nebude, lebo v takýchto podmienkach potkan nežije. Zasvietili sme svetlo, ale nič tam nebolo. Keď sa znovu lano rozkývalo, skoro všetci sme zasvietili baterky a na lane bol krásny plch lesný dlhý aj s chvostom možno 20-22 centimetrov. Chceli sme ho sfotiť ale nechcel nám tak dlho pózovať a radšej sa skryl do bezpečia tmy vo zvonici. Na cestu dole sa vydal až o tri štrvrte na dva. Spal som hneď pri vstupe na chór. Každý kto chcel ísť dole alebo hore musel ma prekročiť alebo po mne prejsť. Plch si vybral tú druhú možnosť. Ležal som na chrbte. Nevidel som ho lebo bola totálna tma, ale jeho labky som cítil. O tri štvrte na štyri sa vracal a už bolo aj vidno. Ležal som na boku stočený v tvare číslice 4. Keď sa mi postavil na nohy a zastal, krásne som ho videl. Opýtal som sa ho kam sa vybral. Jeho odpoveďou bol útek dole do kostola. Odvtedy som ho nevidel. Aj za tieto dary pozorovať zvieratá vo voľnej prírode vo svojom prostredí ďakujem Bohu.
Ráno sme si urobili kráľovské raňajky. Každý dal na stôl čo mal. Po raňajkách sme si dali každý samostatné rozjímanie a modlitbu. Začali sa už pomaly schádzať ľudia. Pani Mižovej som rozprával o našom nočnom stretnutí s plchom. Povedala mi, že oni ho už tu sledujú dobrých 15 rokov. O omši nebudem písať. Iba krátko. Bola nádherná a tak ako vždy na Trepci má svoje osobitné čaro. Táto bola výnimočná ešte aj tým, že manželia Mižoví, ktorí pochádzajú z Trepca si obnovili manželské sľuby. Spolu to už ťahajú 50 rokov. Srdečne im gratulujem. Pán Boh zaplať za tie roky.
Po kvalitnom obede samých vyberaných jedál sme sa o jednej vybrali na cestu domov. Na Dobrú super cesta. Oproti tej z Valkova trochu lepšia, ale oveľa dlhšia. Znovu zablatenými bicyklami sme došli na Dobrú. A zase začalo pršať. Celé dopoludnia bolo bez dažďa. Dokonca počas omši a po nej nám aj svietilo slniečko. Aj v tomto je Božie milosrdenstvo. Jeho Božské srdce. Spiatočná cesta bola veľmi zaujímavá. Fúkal veľmi silný južný vietor. V kuse sme šľapali proti vetru. Najhoršie to bolo dole kopcom. Odkedy chodím na bicykli som to ešte nezažil. Musel som krútiť dole kopcom, lebo ináč by som zastavil. Do kopca sa nám krútilo oveľa lepšie, lebo sme boli trochu krytý od vetra kopcom. Urobili sme si poslednú zastávku v Sedliskách pod hradom a s Božou pomocou domov. Domov sme došli pred pol štvrtou. Chcem sa poďakovať Pánu Bohu za Jeho nekonečnú dobrotu, za Jeho lásku a za ten zázrak. Dva dni jazdiť v daždi na bicykli a výsledok – žiadne ochorenie, žiadne chrípka, angína, soplenie, jednoducho nič. Nie je to malý zázrak? Tak ako som písal už predtým - život je krátky, ale je krásny ak ho dokážeme celý odovzdať Bohu a naučiť sa radovať s každej maličkosti, ktorú nám Boh vo svojej nekonečnej dobrote prejavil. Ak si tie maličkosti uložíme do jedného celku, zistíme aký úžasný je Boh a všetko čo robí dobre robí pre nás. Všetko čo sme zažili na ceste sa nedá opísať. Treba to jednoducho zažiť.
Štatistika:
Sobota – urazili sme 51,6 km s priemernou rýchlosťou 18,8 km/h, pri max. rýchlosti 55,3 km/h nám to trvalo (čistý čas na bicykli) 2 hodiny a 45 minút.
Nedeľa – 31,3 km za 1 hodinu a 45 minút s priemernou rýchlosťou 17,8 km/h. Maximálnu rýchlosť zo soboty sa nám nepodarili prekonať.
Spolu za dva dni sme urazili 82,9 km s priemernou rýchlosťou 18,4 km/h.
Účastníci: o. Marek, Mišo Jenčo, Janko Rada, Rado Bača, Marek Kuruc, Jakub Demčák, Paľo Fincický a Peter Tóth.
Pozývam všetkých na ďalšiu sedem dňovú cyklotúru nášho Cykloklubu FPM do Krakova od 14. 07. 2011 - 20. 07. 2011. Čaká nás okolo 500 km v peknom teréne samých kopcov a kopu zaujímavosti na trase.