Hygienické obmedzenia

                                                                                                                                                                      Aktuálne úmysly TU.

                                                                                                                     Aktuálne Mariannum TU.

                                                                                                                                                             Projekt PSK

Cyklotúra Trepec 16.06.2012

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Je sobota 16. 06. 2012. Na kostolnej veži odbilo 10 hodín. Okrem o. Mareka sme už všetci nachystaní (Marek Kuruc, Janko Rada, Mišo Jenčo a Peter Tóth). Po kontrole pneumatík a krátkej modlitbe 10.15 vyrážame. Zmenili sme trasu, aby sme stále nechodili tou istou. Tentoraz tam budú obchádzky, aby sme najazdili viac km. Vyrážame smerom na výpadovku, potom skratkou na Rodinnú oblasť. Mesto Vranov sa s nami lúči lipovou alejou. Nádherná vôňa. Necítime nič.

Ani horúci asfalt na ceste, ani výfukové plyny, iba vôňu lipových kvetov. Tá vôňa nás v nose ešte dlho sprevádza. Ideme do Hencoviec, k roľníckemu družstvu a odtiaľ doprava na most cez Ondavu do dediny Kladzany. Ďalej už iba rovno – smer tovarianska križovatka. Chlapci nahodili poriadne tempo. Stále sledujem tachometer a menšiu rýchlosť ako 30km/hod nemáme. Odbočujeme vpravo a máme prvú oddychovú prestávku. Obec Sedliská, časť Podčičva. Po dobre vychladenej kofole, pokračujeme smerom na Inovec. Prvé stúpanie rozdeľuje našu skupinu. Chlapci v trojici vpredu a ja s o. Marekom za nimi. Pred Benkovcami ich doháňame a ideme zase spolu. V Slovenskej Kajni zase meníme trasu. Ideme na Malú Domašu, Žalobín a Jasenovce. Tam máme druhú zastávku. Dopĺňame vodu do fliaš, niečo sme zajedli a nepohrdli sme ani stromovými jahodami. Domáci nás ponúkli makovým koláčom a pokračujeme v ceste. Giglovce, Holčíkovce a holčíkovská hura. Zase som ju nepokoril. Vyšiel som síce oveľa vyššie ako minule, ale... Ostatní to so zaťatými zubami vytiahli až hore. Teraz nás čakajú už iba dva poriadne kopce. Jeden hneď nad R.O. Eva a druhý pred obcou Turany nad Ondavou. Kopce, telefonáty (o. Marek) a padajúce svetlá z bicyklov (Peter Tóth) nás znovu rozdelili. Chlapci nás čakajú pri autobusovej zastávke v obci Turany. Sú tam aj cyklisti z Prešova. Chlapci sa s nimi pustili do reči, robili okruh a teraz sa vracajú domov. Vyrazili sme súčasne tou istou trasou. Chlapci z Prešova ako keby mali motory namontované na tých svojich bicyklov. O. Marek sa s nimi pustil, ale asi po 200 metrov šprintu to vzdal, a preladil na naše tempo. Prešli sme most cez Ondavu a po chvíli odbočujeme doľava. Pred a za obcou Turany bolo na niekoľkých hektárov okolo rieky Ondava vŕbové pole, alebo neviem ako by som to ináč nazval. Bol v tom určitý ekosystém a určite hniezdišťa mnohých vtákov. Teraz tam bola jedna obrovská vysoká a dlhá kopa vyschnutých vŕb a vŕbové pole, vyzeralo ako mŕtve pole. Jedna vŕba ako stožiar vysoká a s malou korunou u vrchu približne na jeden hektár. Nie som zvyknutý na takýto pohľad. Pre mňa to bolo veľmi zdrvujúce. Ako keby sme si nevážili to, čo nám príroda dáva, alebo ako keby sme my chceli diktovať podmienky kto, kde, kedy, a ako má rásť. Na príčinu tohto obrovského výrubu sa nebolo koho opýtať a tak nám zostala nezodpovedaná otázka. Na druhom brehu rieky Ondava to vyzeralo tak ako predtým. Samé vŕby, ktoré sa predbiehajú v raste do výšky, aby si mohla každá ukradnúť trochu slnka pre seba. Z tohto pralesa, lebo ani ináč by som to nenazval sa ozýva mnohoraký spev vtákov, ktorý sa predbiehajú vo svojom speve – kto krajšie, kto hlasnejšie, kto najdlhšie. Úžasné. Pokračujeme ďalej. Po roku stretávame na tom istom mieste nie jedného býčka, ale celé stádo kráv a medzi nimi aj voľne sa pasúce teľatá a býky. Zrejme si už zvykli na cyklistov, alebo to je tým teplom, absolútne si nás nevšímajú. My sme im za to vďační a šľapeme ďalej. 13.40 - rekreačná oblasť Valkov. Už sa všetci tešíme na dobrý obed. Na naše veľké sklamanie v kolibe, kde sme stále jedli, majú objednávku a kuchyňu pre takých ako sme my zatvorenú. Dostávame informáciu kde by sme sa mohli teraz najesť a odchádzame na koniec Valkova do hostinca. Zložili sme bicykle a zamierili k najbližšiemu stolu. Všetci sme sa zhodli na fazuľovej polievke s údeným mäsom a na slečne Silvii, ktorá nás obsluhovala, že by bola oveľa krajšia keby sa usmievala. Úsmev na tvár jej pribudol až po našom skromnom sprepitnom. Druhé jedlo si každý vybral podľa vlastnej chuti a po studenej kofole sme si dopriali aj jedno malé pivo. S plným žalúdkom sa ťažko pracuje, to uznáte sami, nie to ešte zohnutí krútiť na bicykli po blate, mláke a samých dierach. Ale taká cesta nás čakala. Po dvojkilometrových útrapách dochádzame k cieli. Za poslednou pravotočivou zákrutou sa týči z doliny kostolná veža. Posledný prudký zjazd dole a sme pri trepčanskom kostole. Sú tri hodiny popoludní. Úprimné zvítanie s domorodými (ak sa ich dá ešte takto nazvať) a pozeráme jeden po druhom, na bicykle a smejeme sa. Prepáčte za výraz, ale vyzerali sme zablatení ako prasce. Naše bicykle tiež. Najhoršie na tom je, že to blato sa dostalo všade. Na reťaz, prehadzovačky, brzdy. Ku koncu našej cesty už skoro nič, alebo s veľkými ťažkosťami ešte fungovalo. Ale Boh nás požehnal týmto časom a zdravím. Počas celej cyklotúry sme mali nádherné počasie a všetci v zdraví a bez jedinej poruchy dorazili ku kostolu. Chlapci sa rozhodli, že si idú umyť bicykle. A tak sa zmenili cestné bicykle na vodné. Škoda, že sa to nedalo vyskúšať aj naozaj pre množstvo kameňov a blata na dne Domaše. Bicykle iba opláchli (nejazdilo sa na nich) a z vody von. Ja s o. Marekom sme túto procedúru nerealizovali. Považovali sme to za zbytočné, lebo nás čakala ešte cesta do Vranova. Obidvaja sme mali tento večer povinnosti. 16.10 vyrážame domov.
Rozprával som sa s domorodými. Je to už 46 rokov ako museli opustiť svoje domy, sady, polia, susedov, rodiny, ...ani teraz po takom dlhom čase sa im o tom nehovorilo ľahko. V ich hlase stále cítiť krivdu. Nielen zo strany štátu, ale aj zo strany starousadlíkov na mieste, ktoré sa stalo ich novým domovom. V krčme aj v kostole mali vyhradené miesto a volali ich stále zatopenci. Niektorí ich nedokázali ani po toľkých rokoch prijať sa seberovných. Pýtal som sa, kto by sa z nich vrátil naspäť. Za určitých podmienok všetci a nemali by problém začať odznova.
Sv. Pavol píše aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá ( Ef 3,17-19). Tu sa mi táto láska predstavuje v svojej nahote a kráse k svojej rodnej zemi. Mal som slzy na krajíčku a v duchu som si pomyslel, škoda že nie sme všetci takto hrdí na svoju rodnú zem a na to, že patríme všetci spolu, do jednej veľkej Kristovej rodiny. Ak by sme naozaj žili ako rodina, ako brat a sestra o koľko by bolo menej nepokojov, hádok a ak by som sa pozrel ešte ďalej za hranice Slovenska, možno by neboli ani vojny ani hlad a ani chudoba. Ale Pán Boh nám dal slobodnú vôľu a je zaujímavé, že všetci chceme všetko a porovnávame sa vždy iba s tými, čo majú viac ako my nie naopak a pomaly zabúdame ďakovať.
Vrátim sa ale naspäť na Trepec. Každý rok prídu. Každý rok sa vrátia. Chlapi pokosia a upravia cestu, vyčistia okolie okolo kostola a dievčatá dúfam, že mi odpustia toto oslovenie, krásne vyčistia a vyzdobia kostol. Samozrejme, že sa mi aj posťažovali. Je ich každý rok menej a menej. Ľudia starnú a vymierajú. Mladí sa už necítia ako Trepčania a k odpustu ich viaže iba zvyk. Hovorili, že niekedy sa v sobotu všetko poupratovalo, vyčistilo, nachystalo na nedeľu, trochu sa večer pri ohni zabavilo a pospomínalo na staré časy a šibalstvá, kto komu čo vytrielil a od polnoci sa nasťahovali do kostola a až do nedeľnej odpustovej slávnosti sa kostolom rozliehal nábožný spev a modlitba svätého ruženca. Teraz to už nemá kto robiť a oni sú radi, keď si po takej celodennej šichte môžu odpočinúť. Možno by nebolo zlé obnoviť túto tradíciu. Pre mňa bolo ešte veľkou zaujímavosťou kameň, ktorý našiel neďaleko kostola pán (nepoznám jeho meno), ktorý sa stará o kostol a v občianskom preukaze má napísané – miesto narodenia Trepec – a nikto nevie, kde to je. Ten kameň je z pieskovca, ale usadili sa na ňom veľmi zvláštne minerály a vyzerá ako srdce ovinuté tŕním. Vyfotil som si ho z obidvoch strán a nahlas som povedal, že ako keby aj tá zem cítila tú krivdu a vydala o tom svedectvo.
Bilancia soboty. Urazili sme s o. Marekom 87,20 km za 4 hodiny a 22 minút, pri priemernej rýchlosti 19,9 km/hod a maximálnej (dole kopcom) 60,4 km/hod.

Nedeľu vyrážam o 9.10 a na Trepec prichádzam o 10.50. Po včerajších skoro 90 km cítim svaly na stehnách a tak som rád, že šľapem iba sám svojím vlastným tempom. V Slovenskej Kajni sa okolo mňa prehnal ako blesk Fero Baník, vrátil sa, že budeme pokračovať spolu. Požehnal som ho so slovami, že len nech pokračuje ďalej, lebo ja na neho jednoducho nemám a v pokoji, bez rýchlostných etáp, si dokrútim až na Trepec. Prichádzam na Dobrú a tam už veľká skupina čaká na odvoz. Ja pokračujem ďalej na Trepec. Pri kostole zložím bicykel, idem sa umyť do Domaše a rýchlo sa prezliekam, aby som stihol odpustovú slávnosť o jedenástej. Keď je už všetko a všetci, teda skoro všetci nachystaní na omšu prichádza o. Marek so slovami, že odpustová slávnosť začne trošku neskôr, lebo čakáme ešte na ostatných, ktorých privezie vetrieska. Dodal, že na Trepci je super to, že tu vôbec nezáleží na tom, kedy omša začne. Tu ako keby sme boli mimo tohto uponáhľaného sveta a čas sa tu na chvíľu zastavil. Po omši, no čo vám budem písať to treba jednoducho zažiť. Úžasné agapé. Rodiny sa zhovárajú, predstavujú nových členov. Niektorí sú od nás, iní z Vranova, z Humenného a boli tam aj chatári z časti Dobrá ale aj Valkov. Z chlapcami som si dal osviežujúci kúpeľ a vraciame sa späť. Čas už nesledujem, je to už vlastne jedno. Prichádzame na Dobrú a tam sa delíme. Chlapci odchádzajú s Ferom Baníkom cez les. Túto trasu ešte nepoznajú, tak to chcú vyskúšať. Ja sa na to necítim. Mám oproti chlapcom navyše večernú a rannú cestu do Čemerného a naspäť a tak radšej volím pokojnú a hlavne čistú cestu po asfaltke domov. Domov prichádzame skoro rovnako. Niečo po štvrtej popoludní. Rozdiel je iba v tom, že kým ja som si užíval pohodovú cestu dole kopcom, ich čakali kopce, ale aj doliny. Urobili o cca 3 km menej a domov prišli poriadne uťahaní. Doma ma čakala ešte nevyhnutná údržba – poriadne vyumývať bicykel.
Večer si do posteľe líham o niečo skôr ako obyčajne a som nesmierne Bohu vďačný za tento víkend.
Nedeľná bilancia – urazil som 65,1 km, chlapci cca 30 km.

 

 

 



© 2024 Farnosť Vranov nad Topľou - Čemerné. Všetky práva vyhradené.