Keďže účelom vlády je vytvárať v spoločenstve usporiadanie, ktoré má za vzor vyšší
poriadok, je potrebné určiť, kde presne má byť tento vyšší poriadok nájdený, ako má byť
pochopený, a akým spôsobom aplikovaný na politické usporiadanie. V kresťanskom
chápaní je modelom pre „božský" poriadok „Božie mesto", duchovné spoločenstvo
zložené najmä z hierarchií anjelov, vo všetkých ich myriádách myriád, ku ktorým sa
potom pridávajú svätí. „Poriadok vesmíru" je predovšetkým poriadok osôb vo
vzájomnom vzťahu hierarchie vládnutia a podriadenosti. Ale ako má byť model
nebeského mesta aplikovaný na mesto pozemské? Veľký republikánsky štátnik a otec
Európskej únie, Robert Schuman, popisuje svoju vlastnú skúsenosť takto: „Je to
Luxembursko, v ktorom som získal svoje prvé predstavy o patriotizme. Stalo sa to v roku
1890 pod balkónom luxemburského veľkovojvodu. Ľudia nadšene vítali novozvoleného
veľkovojvodu Adolfa, ktorý slávnostne navštívil hlavné mesto. Bol som malý štvorročný
chlapec stratený v dave, nadšený z jeho entuziazmu a očarený jeho hrdosťou. [...]
Odvtedy viem, čo to znamená milovať svoju krajinu a cítiť sa pripútaný k suverénovi,
ktorý zosobňuje a garantuje jednotu, kontinuitu a nezávislosť národa.“
Táto funkcia sa omnoho ľahšie napĺňa, ak je monarcha potomkom kráľov,za ktorých moji
predkovia preliali krv, ako keď je to len nejaký človek zvolený stranou, do ktorej ani
nepatrím. Pochopiteľne sa dá namietať, že dedičný systém sa často končí tak, že sa
kráľmi stávajú blázni alebo nemorálni ľudia. Toto je obrovská nevýhoda, no ako
poznamenal libertariánsky filozof a ekonóm Hans-Hermann Hoppe, ak si človek porovná
zoznamy dedičných monarchov a volených panovníkov, medzi dedičnými monarchami je
menej bláznov a zločincov.

(http://www.impulzrevue.sk/article.php?1283; pripravil Marcel Stanko)