Po dlhých debatách pred 150 rokmi Prvý vatikánsky koncil nakoniec 18. júla 1870 za
neprítomnosti protestujúcej koncilovej menšiny slávnostne vyhlásil dogmatickú konštitúciu
Pastor aeternus.
Tento cirkevný dokument, ktorý ihneď schválil Pius IX., mal byť pôvodne prvou časťou
obšírnejšej dogmatickej konštitúcie o cirkvi, ale to sa nenaplnilo z dôvodu predčasného
ukončenia koncilu po obsadení Ríma Talianmi a konci cirkevného štátu 20. septembra 1870.
Dogmatická konštitúcia Pastor aeternus obsahuje štyri kapitoly: o Kristovom ustanovení
apoštolského primátu v blahoslavenom Petrovi; o stálom zotrvávaní primátu blahoslaveného
Petra v rímskych veľkňazoch; o moci a podstate primátu rímskeho veľkňaza; o neomylnom
učiteľskom úrade rímskeho veľkňaza.
Vo štvrtej kapitole dogmatickej konštitúcie Pastor aeternus je rímskemu biskupovi pripísaná
neomylnosť v prípadoch, keď sa vyjadruje „ex cathedra“. Čo však znamená „ex cathedra“?
Spomenutá konštitúcia odpovedá: „Keď svojou najvyššou apoštolskou autoritou z úradu
pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery alebo mravov, ktorá má byť
zachovávaná celou cirkvou.“ Podľa Klausa Schatza „od roku 1870 došlo len jediný raz k
jednoznačnému výroku ex cathedra, totiž v roku 1950 k definícii telesného nanebovzatia
Božej Matky – inak sa pápežský učiteľský úrad pohyboval v oblasti nedefinitívnych
rozhodnutí“.
Katolícka cirkev sa na Prvom vatikánskom koncile definíciami pápežstva pokúsila určiť svoje
miesto v sekularizujúcom sa svete. Keď už prestali byť samozrejmosťou kresťanské
spoločnosti, cirkev sa zamerala na svoj vlastný inštitucionálny stred. Jurisdikčný primát
pápeža je výrazom cirkvi, ktorá sa predovšetkým vnútorne emancipuje od štátu tým, že má
svoj vlastný jednotiaci článok. A dogma o neomylnosti pápeža poskytuje istotu cirkvi
zhromaždenej okolo pápeža na jej ceste.

(www.postoj.sk; pripravil Marcel Stanko)