Ak by sme si odpovedali, že Ježiš Kristus, bola by to tá najlepšia odpoveď! Ale je to skutočne tak? Nie je to len vypovedaná, naučená fráza: Môj Boh – moje všetko! Kristus, môj Kráľ!? Hovorí sa, že čo človek žije, na to bude myslieť, alebo to bude robiť aj v hodine smrti. Je niekoľko svätcov, napríklad blahoslavený jezuita - páter Pro, či blahoslavený Róm Zesirín, ktorí zomierali s výkrikom: Nech žije Kristus – Kráľ! A to, čo kričali v hodine smrti, kričali po celý svoj život. Čo by som vyslovil ja, keby teraz prišla moja posledná hodina? Na koho by som sa v rýchlosti obrátil, koho by som prosil o pomoc? Považujem Krista za naozajstného Pána a Kráľa svojho života? Dal som sa mu do služieb? Som pod jeho vládou? Som mu stále k dispozícii? Môže so mnou robiť, čo sa mu zapáči? To je len zopár vecí, na ktoré má kráľ právo.
A skutočný a verný služobník ich kráľovi nikdy neodoprie. My, kresťania, máme toho najlepšieho a najspravodlivejšieho kráľa. Je však trochu divný, zvlášť pre tých, ktorí ho nepoznajú. Nekraľuje totiž zo zlatého trónu, ale z kríža. Nemá paláce, ale chrámy, v ktorých sa denne obetuje. Nesľubuje slávu na zemi, ale iba v nebi. Nežiada dane, ale dobré skutky. Jeho kráľovstvo sa nezakladá na moci, ale na pokore. A napriek tomu, že nenávidí hriech, má poddaných, ktorí sú plní hriechov. Je to jediný kráľ, ktorý nevzbudzuje hrôzu a strach, ale vychádza z neho iba čistá láska. Je to jediný kráľ, ktorý je ochotný zostúpiť z trónu a kľaknúť si do blata zeme k tomu, kto ho prišiel prosiť o milosť. Nepoznám kráľa, ktorý odpustí čokoľvek, daruje všetko a príjme každého, okrem Ježiša Krista. Nepoznám kráľa, ktorý uzdraví každú chorobu, vypočuje každú prosbu a prejaví lásku aj tomu, kto ho urazí, okrem Ježiša Krista. Nepoznám kráľa, ktorý by mal toľko trpezlivosti s poddanými, okrem Ježiša Krista. A nakoniec, nepoznám kráľa, ktorý by sa podujal zomrieť, len aby zachránil svojich poddaných, okrem Ježiša Krista. Áno, je to divný Kráľ. Má neobmedzenú moc, ale čaká na rozhodnutie človeka. Nepotrebuje nikoho, ale predsa sa chce dať každému. A od svojich služobníkov vyžaduje iba jedinú vec: LÁSKU! Teda pýtajme sa: Chceme takého kráľa? Sme ochotní sa podvoliť jeho vôli a prijať jeho zákony? Každé ráno sa musíme rozhodnúť, či chceme patriť do jeho kráľovstva a každý večer sa pýtať, či sme z neho nevystúpili. Byť poddaným takého Kráľa je totiž veľká česť a veľká zodpovednosť. Snažme sa teda, aby sme ho nesklamali a nech z nás má radosť! Ježišu, Kráľ neba i zeme! Teraz si ťa volím za svojho Kráľa. Odovzdávam ti svoje srdce a ponúkam ti ho , aby si si v ňom urobil svoj trón. Kraľuj a panuj v mojom srdci, v mojom živote! Veď ma, usmerňuj, karhaj, napomínaj. Daj mi svoju lásku a milosti, aby som bol tvojím dobrým služobníkom. Prijmi moje chyby a hriechy a spáľ ich vo svojom milosrdenstve. Požehnávaj ma a cezo mňa všetkých mojich blížnych. Chcem, aby na mne bolo vidno, že patrím Tebe!
(Martin Miškuf)