Sľub, ktorý Panna Mária opakovala každý mesiac už od júla, že v októbri urobí veľký zázrak, aby mohli všetci uveriť, sa rozšíril po celom Portugalsku a vzbudil medzi ľuďmi veľké očakávania. Celé Portugalsko tak s napätím očakávalo 13. október 1917. Aj atmosféra v rodinách detí bola napätá. Dostávalo sa im mnoho vyhrážok – beda, ak sa žiaden zázrak nestane! Portugalsko žilo v ovzduší nekontrolovaných a poplašných správ, čo bol dôsledok nedostatku informácií a nestability spôsobenej vyhlásením republiky. Jedným zo znepokojujúcich tvrdení bolo, že slobodomurári zamýšľajú v mieste zjavenia odpáliť bombu, ktorá má zabiť deti. A ako na tieto hrozby zareagovali pastierikovia? Boli si takí istí ochranou Panny Márie, že žili len očakávaním toho dňa, kedy sa s ňou stretnú.
Lucia dokonca povedala: „ Aké by to bolo krásne, keby sa nám dostalo milosti vystúpiť odtiaľ s našou Pani do neba!“ 13. október bol studený a pršalo. Pripadol na druhú sobotu v mesiaci. Práce na poli vyžadovali všetky ruky, pretože zber úrody bol ešte v plnom prúde, ale nikto z miestnych obyvateľov nemohol odolať pokušeniu využiť príležitosť byť účastní niečoho takého mimoriadneho. Ani prudký dážď ľudí neodradil. Po rozbahnených cestách prichádzali ľudia z okolia i zo vzdialených častí Portugalska. Tiež významnejšie časopisy poslali svojich spravodajcov. A tak sa predpoludním 13. októbra v Cova da Iria napriek prudkému dažďu zhromaždilo 60 až 70 tisíc ľudí. Keď pomyslíme na veľmi obmedzené možnosti dopravy v tej dobe a na stav terénu v Cova da Iria, ide o veľmi významný počet. Deti sa vybrali na miesto zjavenia dosť skoro, pretože predvídali, že budú mať ťažkosti dostať sa na miesto zjavenia kvôli tlačenici pútnikov. Už počas cesty stretávali ľudí, ktorí si pred nimi kľakali do blata s pokornými prosbami. Keď deti prišli na miesto, Lucia s Františkom zobrali Hyacintu medzi seba, aby ju takto chránili. Z duba, nad ktorým sa Panna Mária zjavovala, už zostal len kúsok a bol ozdobený ružami a hodvábnymi stuhami. Lucia vyzvala ľudí, aby zatvorili dáždniky a začali sa modliť ruženec. Jej žiadosť vyznela dosť nevhodne, pretože dážď bol intenzívny, ale ľudia ihneď poslúchli, aj keď premokli až na kosť. Na poludnie sa zablyslo a deti znovu uvideli nad dubom nebeskú Pani. Kým sa oni dívali v nadšení na Zjavenie, prítomní zbadali, že okolo detí sa trikrát utvoril malý biely obláčik, podobný dymu z kadidla, ktorý sa potom zdvihol do 5-6 metrovej výšky. Lucia začala rovnako ako pri predošlých stretnutiach otázkou: "Pani, kto ste a čo odo mňa chcete?" Pani odpovedala: "Som Panna Mária Ružencová. Chcem, aby sa na tomto mieste postavila kaplnka na moju počesť. Treba pokračovať v dennej modlitbe ruženca. Ak bude splnená táto prosba, vojna sa skončí a vojaci sa čoskoro vrátia domov. Ľudia nech sa polepšia a vyprosujú odpustenie pre hriešnikov." Potom Lucia predniesla prosby, ktorými ju zahrnuli ľudia. Pani povedala, že niektoré splní a niektoré nie. Potom povedala poslednú vetu, ktorá je jadrom celého posolstva: "Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný."
Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy
(Jana Jenčová)