Františkov otec, pán Marto, hovorí o Františkovi ako o chlapcovi obdareného väčšou odvahou ako mávajú deti v jeho veku: „Nebol ustrašený pre nič za nič. Chodieval sám v noci do tmy, bez toho aby prejavil strach alebo čo i len nechuť. Hral sa s jaštericami, stopoval zajace, líšky a krtkov.“ Jeho mamke sa nepáčilo, že nosil jašterice aj domov, ale nedal si to vyhovoriť. Keď bol 13. augusta spolu s Luciou a Hyacintou predvedený pred okresného komisára, kde bol vypočúvaný a podrobený rôznym skúškam, ktoré ho mali donútiť prezradiť tajomstvo, prejavil odvahu prevyšujúcu jeho vek.
Lucia hovorí o jeho postojoch toto: „Vo väzení sa choval skôr veselo a snažil sa dodať odvahu Hyacinte. Neskôr, keď vypočúvali Hyacintu, povedal s nesmiernym pokojom a radosťou: „Keď nás zabijú, ako hovoria, tak už čoskoro budeme v nebi. Aké je to krásne.“ A po chvíľke ticha povedal: „Boh chce, aby ani Hyacinta nemala strach. Pomodlím sa za ňu.“ František bol aj veľmi úprimný a otvorený vo svojich slovách. Nedokázal niečo predstierať a klamať. Aj preto mu otec už od prvej chvíle uveril, že videl Pannu Máriu. Deti sa vtedy totiž dohodli, že nikomu neprezradia, že sa im zjavila Panna Mária. Ale Hyacinta sa preriekla a všetko doma povedala. Keď sa pýtali Františka ako to bolo, ocitol sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ale ako aj neskôr spomínal, vedel, že nemohol klamať, a preto povedal pravdu. A rodičia a aj blízki ľudia z jeho okolia vedeli, že neklame. Bol aj veľmi láskavej povahy. Keď pri hrách a zábavách niekto porušil pravidlá, povedal len: „Myslíš, že si vyhral ty? Dobre. Mne na tom nezáleží.“ Preto je aj pravda, že hoci sa rád a veľmi živo zapájal do hier, málokto sa s ním chcel hrať, lebo takmer vždy prehrával alebo nechal vyhrať druhého. František rád pomáhal a nečakal, že mu niekto poďakuje. Stačilo mu uspokojenie z toho, že pomohol. Lucia spomína ako raz na pastvine uvideli starenku, ktorej sa rozutekalo stádo. Keď ju uvideli celú utrápenú, František bol prvý, kto jej bežal pomôcť. Pomáhal jej doviesť stádo na pastvu a zháňal zvieratá, ktoré sa oddelili. Je dobre známe, že František mal dušu umelca. Rád hrával na píšťalke, ktorú so sebou stále nosil. Priatelil sa s vtáčikmi a dobre napodobňoval ich cvrlikanie. Nepáčilo sa mu, keď ich jeho priatelia chytali. Vo fatimskej kronike je zachytený tento príbeh: „František mal veľmi rád vtáčiky a nezniesol, keď niekto ničil ich hniezda. Mrvil im kus chleba, ktorý si nosil na desiatu. Potom sa vzdialil a volal na nich akoby mu rozumeli a nedovolil, aby sa k nim niekto priblížil a vyplašil ich. Jedného dňa stretol chlapcov, ktorý držali v rukách vtáčika, ktorého chytili. Františkovi to bolo veľmi ľúto, a tak sľúbil chlapcom dva dvadsiatniky, keď ho nechajú letieť. Mal neopísateľnú radosť, keď takto pomohol oslobodiť „väzňa“. Okúzlene sa zastavoval, aby obdivoval nádheru kvetov, ktoré nachádzal pozdĺž cesty. Pripomínal sv. Františka z Assisi. Dokázal tak kontemplovať krásu, ktorou Pán plnými rukami obdaril túto zem. Snáď sa v ňom takto prejavil jeho dar múdrosti, ktorý ho viedol k tomu, aby sa približoval k Bohu skrze krásu stvorenia.
Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy