František nám bol pri svojom blahorečení 13. mája 2000 ukázaný ako vzor modlitby. Samotný kardinál, ktorý ho spolu s Hyacintou blahorečil, o ňom vtedy povedal: „Modlite sa ako František!“ Nie je jednoduché presne povedať, kedy sa vo Františkovi prebudila láska k modlitbe. Najskôr však ešte pri spoločných modlitbách v rodinnom kruhu. Príťažlivosť ticha, v ktorom sa človek môže stretnúť s Bohom, sa u neho prejavila pri všetkých zjaveniach, ale hlavne po ukončení zjavení. Určite premýšľal nad slovami Panny Márie, že príde do neba, ale musí sa ešte pomodliť veľa ružencov. Odvtedy zvlášť vyhľadával ticho, bol málovravný. Keď chodieval so stádom na pahorky, modlil sa ruženec za ružencom. Často ho niekde našli ukrytého, ako sa na kolenách modlil a premýšľal o našom Pánovi, ktorý je zarmútený z našich hriechov. Jedného dňa sa ho Lucia opýtala: „František, čo robíš radšej? Radšej tešíš nášho Pána alebo obraciaš hriešnikov, aby sa už žiadna duša nedostala do pekla? On odpovedal: „Najradšej utešujem nášho Pána. Nevidela si ako aj naša Pani zosmutnela, keď hovorila, aby sme neurážali Pána, ktorý je toľko urážaný?
Ale potom zase myslím aj na úbohých hriešnikov.“ Keď chodil do školy, hovoril Lucii: „Lucia, ty choď do školy a ja zostanem tu, pri skrytom Ježišovi. Je zbytočné, aby som sa učil čítať, veď čoskoro, tak ako to Panna Mária prisľúbila, pôjdem do neba. Keď sa budeš vracať, tak ma zavolaj.“ Deti si pre lepšie pochopenie sami nazvali Ježiša v Oltárnej sviatosti ako skrytého Ježiša, lebo ťažko vo svojom veku ešte chápali, že ho nevidia, že je „ukrytý“ v bielej hostii. Vo farskom kostole bývala Najsvätejšia sviatosť pri vchode na ľavej strane. Františkovo miesto bolo medzi krstiteľnicou a oltárom a tam ho vždy aj našli. Rodičia deťom od malička vštepovali, že keď pôjdu okolo farského kostola, nech idú pozdraviť Ježiša v Oltárnej sviatosti. A František tento kostol nikdy neobišiel, aby nepozdravil skrytého Ježiša. Keď ochorel a Lucia ho navštevovala, hovoril jej: „Choď do kostola a odovzdaj skrytému Ježišovi veľa pozdravov odo mňa. Najviac mi je ľúto, že už nemôžem pri ňom chvíľku pobudnúť.“ Zato však, dokedy mu to choroba čo i len trošku dovoľovala, nepoľavil v modlitbe sv. ruženca. Keď vládal udržať ruženček, modlil sa ich denne aj osem, ale ku koncu života už sotva jeden aj to s pomocou svojej mamky. Často pripomínal aj jej, aby nezabúdala na ruženec a aj na modlitbu, ktorú ich Panna Mária naučila, pretože on sa ju nikdy nezabudol pomodliť. Možno práve modlitba a adorovanie Ježiša malo vplyv na to, že František bol tolerantný a mierumilovný. Nehádal sa. Ako keby už v mladom veku pochopil, že z urážlivých diskusií sa nerodí svetlo, ale rastie zlá vášeň. Keď vidíme ako veľmi dnešní ľudia reagujú tvrdo a zotrvávajú vo svojom pyšnom a netolerantnom správaní, je potrebné uznať, že si musíme brať príklad z toho tak jednoduchého Františka, vždy pripraveného odpúšťať, žiariaceho vyrovnanosťou a pokojom a snahou o harmóniu. Najväčším víťazstvom v živote totiž nie je poraziť iných ale prekonať sám seba.
Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy