Celý Františkov posledný deň, stredu 4. apríla 1919, strávili Hyacinta aj Lucia spolu s Františkom v jeho izbe. Iba oni traja vedeli, že sa jeho hodina odchodu na večnosť už blíži. František už nemal silu odriekávať modlitby nahlas, a tak poprosil dievčatá, aby sa za neho pomodlili svätý ruženec. Premýšľal o nebi, tak ako my všetci, na základe skúseností zo súčasného života. Vedel, že bez Hyacinty tam bude len krátky čas, lebo ju si Panna Mária čoskoro vezme, ale hovoril, že Lucia mu bude veľmi chýbať a želal si, aby si Panna Mária prišla aj pre ňu. Keď sa zvečerilo, dievčatá sa s ním rozlúčili: „Zbohom František, nezabudni na nás, keď prídeš do neba.“ S veľkou námahou odpovedal: „Nezabudnem, môžete byť pokojné. Na to Lucia ešte dodala: „Dovidenia v nebi !“
František čakal len na toto rozlúčenie. V túto noc, 4. apríla 1919, okolo desiatej hodiny večer, bez agónie, bez jediného vzdychu, bez náreku, s ľahkým úsmevom na perách, jeho duša opustila telo. Spomína sa aj to, že v poslednom dychu povedal, že vidí krásne svetlo. Jeho posledné slová patrili jeho mamke, keď ju tesne pred tým ako vydýchol, uvidel vo dverách a požiadal ju, aby mu požehnala a odpustila mu všetky nepríjemnosti, ktoré jej spôsobil. Bol pochovaný na miestnom cintoríne vo Fatime, len deň po svojej smrti, keďže chrípka vyčíňala ďalej, a preto bolo povolené pochovávať skôr. Sprievod ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť bol malý. Ani Hyacinta sa pohrebu kvôli chorobe nemohla zúčastniť, zatiaľ čo Lucia kráčala v sprievode. Na malom farskom cintoríne, dnes už rozšírenom, bol František pochovaný v obyčajnom hrobe bez nápisu. Iba kríž, rovnaký ako mali všetci, označoval miesto, kde spočinulo Františkovo telo. Lucia si to miesto veľmi dobre zapamätala a dokiaľ zostala v rodnej dedinke, chodila každý deň na jeho hrob. Hyacinta bola pochovaná v hrobke istej šľachtickej rodiny a bežní ľudia k nej nemali prístup. V roku 1935 sa ľudia rozhodli, že by súrodenci mali byť spolu a tak im dali na fatimskom cintoríne postaviť na mieste, kde bol pochovaný František, spoločnú hrobku. Telesné pozostatky Františka sa hľadali ťažko. Lebo znalci našli v jeho hrobe aj kosti novorodeniatok, podľa tamojších zvyklostí pochované iba v nepatrnej hĺbke a pochované presne do jeho hrobu. A tak v roku 1935 jeho telo ani nenašli. Hyacintinu rakvu preniesli aj napriek tomu do spoločnej hrobky. V roku 1952, keď bola postavená Ružencová bazilika, cirkevná vrchnosť rozhodla, aby ich telesné pozostatky boli uložené priamo v Bazilike. Konala sa aj oficiálna obhliadka telesných pozostatkov. Hyacintina rakva bola v poriadku, ale Františkove pozostatky sa niekoľko dní zase nemohli nájsť, až sa nakoniec našli veľmi hlboko v zemi detské kosti a okolo kostí ruky bol obmotaný, ba priam až vrastený ruženec, ktorý identifikovali ako Františkov. A tak ich potom už obidvoch pochovali v Bazilike. A čo sa dá dodať na záver o jeho smrti ? Určite to, že zomieral s úsmevom na perách a zomierať s úsmevom na perách je výsadou miláčikov Panny Márie a tým František určite bol.
Zdroj: Silva, F.,M.: Pasáčci z Fatimy
(Jana Jenčová)