V týchto dňoch koluje na talianskych mediálnych sieťach list, ktorý vyšiel aj v niektorých
denníkoch. Napísal ho starší pán, bývalý advokát, svojim dvom dcéram, vnukom a vnučkám.
Žil v domove dôchodcov a smrteľne ochorel na koronavírus:
„Vnímam, že mám ťažkosti s dýchaním, už ledva držím v slabej ruke toto pero. Láskavo mi ho
dala istá mladá žena, ktorá je v tvojom veku, moja drahá Elisa. Ona je jediná osoba, ktorá sa
na mňa v tomto hospici niekedy usmiala, ale odkedy aj ona nosí masku, vidím trochu svetla
iba z jej očí. Jej pohľad sa líši od pohľadu iných zdravotných sestier, ktoré ma ani nepozdravia.
Zdá sa totiž, že nám tu nič nechýba, no nie je to tak... Chýba mi tu to najdôležitejšie: Vaše
pohladenia a to, aby som počas dňa mohol viac ráz počuť: „Dedko, ako sa máš?“; chýbajú mi
Vaše objatia a bozky, krik vašej mamy, ktorú dokážete poriadne nahnevať, a aj to moje
stonanie, aby som upútal Vašu pozornosť a mohol na všetko zabudnúť.
Už takmer nedokážem písať a musím ešte niečo povedať svojim vnukom a vnučkám... a azda
aj tým, čo sú vo svete.
Nedala ma sem Vaša matka, ja som presvedčil svoje deti, teda Vašich rodičov, aby som nikomu
nebol na ťarchu. Nikdy v živote som nechcel byť na ťarchu niekomu druhému. Možno to bola
moja pýcha, ale keď som videl, že sa už o seba nevládzem starať, nemohol som Vám zanechať
takúto škaredú spomienku na starého otca, na úplne bezbranného človeka, neschopného sa
o seba postarať.
Chcem však, aby ste všetci vedeli, že podľa mňa by nemali existovať domovy dôchodcov, tieto
pozlátené väznice. Takže áno, teraz, keď zomieram, môžem povedať: ľutujem svoje
rozhodnutie. Ak by som to mohol vrátiť späť, bol by som poprosil svoju dcéru, aby mi dovolila
zostať s Vami až do môjho posledného dychu. Vaše slzy spojené s mojimi by mali väčší zmysel
ako slzy úbohého starca, ktorý tu žije v anonymite, izolácii a s ktorým zaobchádzajú ako s
hrdzavým, a teda aj nebezpečným predmetom. Dajte však vedieť mojim vnukom a vnučkám
(a toľkým iným synom, dcéram, vnukom a vnučkám), že to, čo najviac zabíja, nie je
koronavírus, ale niečo oveľa vážnejšie – absencia čo i len najmenšej úcty k druhému. Toto si,
bohužiaľ, nikto neuvedomuje.“
(www.postoj.sk - krátené; pripravil Marcel Stanko)