Evanjelium minulej nedele nám prinieslo Ježišovu výzvu o nasledovaní. Kristus doslova hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ V našom bežnom jazyku používame sloveso nasledovať vtedy, keď hovoríme o pohybe niekoho za iným človekom. V ďalšom význame sa sloveso nasledovať používa vtedy, keď sa hovorí o napodobňovaní, sledovaní niekoho ako vzoru, teda spôsobu jeho života. Ako teda chápať výzvu Ježiša o nasledovaní? Kam by sme mohli za ním ísť, kam a akým spôsobom by sme ho mohli nasledovať? Nasledovanie má v sebe zavrhnuté dva rozmery: miesto, kam nás nasledovanie má priviesť, a spôsob, ktorý chceme napodobniť.

Mohli by sme sa teda pýtať, kam Ježiš chodil, koho navštevoval počas svojho života. Pri čítaní evanjelií si môžeme uvedomiť, že Ježiš vyhľadáva najmä osoby, ktoré boli vo vtedajšej židovskej spoločnosti na periférii – boli to colníci, ktorými ostatní opovrhovali, prostitútky, ktorých odsudzovali, ľudí, ktorí boli považovaní za pohanov či nevercov. Dnešným jazykom by sme mohli povedať, že Ježiš si vyberá najmä spoločnosť outsiderov. Kristus nevyhľadáva spoločenskú „smotánku“ vtedajšej doby, teda „dobrých“ veriacich, farizejov, zákonníkov, ktorí sa považovali za tých, ktorí sú najbližšie Bohu a majú právo v mene Boha posudzovať všetko a všetkých naokolo. Ježiša zaujímajú ľudia na okraji – ale nie sú to iba chudobní v spoločenskom zmysle. Zaujímajú ho ľudia na okraji spoločenstva viery – tí, ktorí sa pýtajú, sú neistí, majú pochybnosti, ľudia, ktorí sú chudobní na náboženské „istoty“. Ďalším aspektom nasledovania by mohlo byť napodobovanie spôsobu, akým sa Ježiš týmto ľuďom prihovára, ako sa k nim vzťahuje. Príbehy evanjelia prinášajú správy o tom, že Ježiš sa k spomínaným osobám neprihovára ako ten, kto má moc, nerozpráva sa s nimi zvrchu v štýle: Ja som ten lepší a vy ste úbožiaci. Čo robí Ježiš pri týchto stretnutiach? V prvom rade s týmito ľuďmi stoluje, je, pije a zhovára sa – robí teda bežné, všedné ľudské veci. O Božom kráľovstve a Bohu im zväčša začne hovoriť až vtedy, keď na týchto ľudí niekto zaútočí z pozície zákonníctva a morálnej nadradenosti. A ako reaguje Ježiš na obvinenia farizejov a zákonníkov z hriešnosti ľudí, s ktorými sa stretáva? Pripomeňme si niektoré Ježišove reakcie: „Veľa sa jej odpúšťa, lebo veľmi miluje.“ alebo „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom.“ Tomáš Halík, český kňaz a teológ, vo svojich knihách často upozorňuje na podstatu viery. Podľa neho nie je viera odpoveďou na všetky otázky súčasného života, viera je cestou neustáleho hľadania a kladenia otázok. Nasledovať Ježiša teda neznamená myslieť si, že máme patent na pravdu, a neznamená to tiež pri stretnutiach s inými túto pravdu ľuďom neustále „otrepávať“ o hlavu. Mnoho z dnešných kresťanov totiž pri stretnutiach s tými, ktorí sú za hranicami nášho kresťanského sveta (teda ľuďmi zo spoločenskej a náboženskej periférie), praktizuje ALE-lásku – Som ťa ochotný prijať, ale..., Som ti ochotný pomôcť, ale.... Som ťa ochotný rešpektovať, ale... Nie je však náhoda, že v podobenstve o poslednom súde sa tí, ktorí majú byť spasení, Ježiša pýtajú: „A kedy sme ťa, Ježiš, videli, kedy sme ti dali jesť a piť, kedy sme ťa navštívili vo väzení a zaodeli ťa?“ Možno teda vidieť, Ježiš pri poslednom súde odmeňuje implicitnú, navonok neartikulovanú vieru, ktorá sa prejavuje najmä v činoch lásky k druhým, pričom ide o lásku bez predbežných podmienok, lásku, ktorá nepotrebuje Ježišovo meno na prejavenie súcitu, empatie, citlivosti k osudom iných. Keď pozorne sledujeme dnešný svet a pohyby a udalosti v našej spoločnosti, musíme si priznať, že práve táto tichá, malá, no na druhých ľudí empaticky a citlivo nastavená viera je to, čo dnešných kresťanom najviac chýba. Ak platí, že pravda je kniha, ktorú nikto z nás nedočítal do konca, potom by sme mohli parafrázovať: Láska je kniha, ktorú by sme mali celý život čítať od začiatku do konca, zas a znova. (Martina Ivanová) obr. fotky.sme.sk