14. októbra - v utorok, z Čemerného odchádzal autobus plný pútnikov. Na ich tvárach sme videli radosť z nadchádzajúcej púte, ako aj slzy, ktoré sú vždy prítomné pri lúčení s najbližšími. Verme však, že tieto slzy skoro vyschli pri pomyslení, že „idú k Mame“. Takmer každý z nás vie, aké to je navštíviť po dlhšom čase mamu. Mama vždy vypočuje, vždy pochopí, vždy pomôže. A to hovorím o našich pozemských, biologických mamách. O koľko viac sa to dá povedať o našej nebeskej Matke. Veď Ona je „požehnaná medzi ženami“, najväčšia zo všetkých žien, najláskavejšia zo všetkých matiek.

Ona má vždy otvorenú náruč pre svoje deti, nech by boli akokoľvek zlé a hriešne. Nie je nič krajšie na tomto svete ako pocit, že som v bezpečnom náručí Matky, že Ona ma vedie, a že idem tou správnou cestou k Bohu. Naši pútnici sa vybrali na cestu, ale je na nich, ako ju prežijú. Matka má svoje dary pripravené, treba len vystrieť ruku. Ale púť do Fatimy je farskou púťou, má na nej účasť celá farnosť. Teda aj tí, ktorí zostali doma. Veď nebrali nás naši blízki, naši známi, vo svojich srdciach zo sebou?! Áno, sme tam tiež, teda aj na nás záleží, ako pre nás dopadne táto farská púť. Milosť nie je viazaná na miesto, ale na prosbu, na vieru a na pripravené srdce. Vo Fatime budeme mať 48 ľudí, ktorí budú na nás myslieť a za nás prosiť. Nezostaňme chladní k týmto modlitbám. Otvorme srdce, prosme aj my našu Matku, dôverujme jej. Ona vie, čo potrebujeme, ona vie, čo nám osoží. Ona chápe naše problémy a chce nám pomáhať v našich ťažkostiach. Potrebuje len náš súhlas, len štipku ochoty. Chyťme Matku za ruku a budú sa diať zázraky. Panna Mária Fatimská, oroduj za nás, oroduj za našu farnosť! Nech táto farská púť prinesie do našich sŕdc novú radosť, nech prinesie svetlo do našich temných chvíľ. Nech nás viac primkne k tvojmu Synovi, Ježišovi Kristovi. (Martin Miškuf)