Každý kresťan by mal aspoň raz do roka absolvovať duchovné cvičenia. Tým sa samozrejme myslí odchod do ústrania, mimo bežných povinností a starostí, stíšenie sa, intenzívnejšia modlitba, jednoducho čas venovaný výlučne Bohu. Boh k nám hovorí každý deň. My však v hluku tohto sveta často nie sme schopní počuť jeho hlas. Preto je žiaduce zanechať všetko a upriamiť pozornosť na to, čo mi chce Boh povedať. Môže sa totiž stať, že zbehne celý rok, a niekedy i celý život, a my si uvedomíme, že sme ani raz nepočuli Boha, že sme mu ani raz nedali šancu, aby k nám prehovoril. Avšak pre kresťana, ktorý denne praktizuje svoju vieru, by malo byť samozrejmé každodenné cvičenie ducha!
Dobrý Pán Boh nám dal každý deň 24 hodín. Teda nie je to len náš prejav lásky, ale i naša povinnosť, keď mu z tohto času venujeme patričnú časť. Vyžaduje si to spravodlivosť! Ak niekoho milujeme, chceme s ním byť často. Radi ho počúvame. Teda i kresťan má každý deň využiť na to, aby zistil, čo od neho chce Boh. Ako na to? Ruky pri práci, srdce pri Bohu! Plniť si čo najlepšie svoje každodenné povinnosti a myslieť pri tom na Pána Boha. Zveriť mu stretnutie, či nepríjemnú záležitosť. Všetko s Bohom a pre Boha. Ako poteší manžel svoju manželku, keď jej povie, hoci iba krátko, že ju miluje! A Boh, ktorý je nekonečná Láska, najväčší Milovník ľudí sa nemá tešiť, keď mu hoc aj tisíc ráz za deň vyznáme svoju lásku?! Iba krátko, ale úprimne, niekedy až detsky. Istému svätcovi raz Boh povedal, že za každý láskyplný pohľad na bohostánok dá človeku väčšiu slávu v nebi...Iba za malý pohľad! Čo potom za naše modlitby, dobré skutky, či obety, vykonané z lásky?! Jedna definícia duchovných cvičení hovorí, že je to čas, v ktorom má človek zážitok, skúsenosť s Bohom. Je teda ťažké pre kresťana mať každý deň nejaký, hoci maličký, zážitok s Bohom? Veď On stojí každé ráno pri nás s otvorenou náručou, plnou svojich milostí. Celá jeho láska je len pre nás. Teda nedostatok zážitkov je len a len našou chybou. To my sme tí, čo majú tvrdé srdce. To my sa pozeráme všade inde, len nie na Boha. Som si istý, že keby Boh našiel aspoň malú škáru vo dverách nášho srdca, aspoň malý náznak našej ochoty, udialo by sa mnoho zázrakov v našich životoch. Čo teda robiť? Naším cieľom je nebo, videnie Boha z tváre do tváre naveky. A jedinou cestou do neba je Ježiš. Musíme teda stále viac poznávať túto cestu. Zamilovať si ju a radostne po nej kráčať. Každý deň musíme kontrolovať, či kráčame správnym smerom. Musíme sa s ním rozprávať a tak s ním prehĺbiť priateľstvo, aby keď dôjdeme na koniec cesty, mohol nás Ježiš spokojne predstaviť svojmu Otcovi ako svojich verných priateľov. Cvičme sa v láske k Bohu, aby sme ho boli schopní milovať večne! Ak niekto každý deň cvičí v telocvični, po čase vidno výsledok - nárast svalov. Teda i duchovné cviky musia prinášať ovocie – nárast lásky k Bohu a ľuďom. Nech nám v tom Boh pomáha!
(Martin Miškuf)obr.www.lumen.sk