Ahojte všetci fankovia cykloklubu!
V dňoch 19 až 21. 07. 2010 (pondelok, utorok a streda) sme absolvovali trojdňovú cyklotúru na Spiš. Cieľom cyklotúry bol Spišský hrad. Minulého roku sme začali cyklus cyklotúr Hrady východného Slovenska. Absolvovali sme hrad Čičva, Brekov a Jasenov. Potom sa počasie pokazilo a ostatné hrady museli počkať. Tohto roku sme začali Spišským hradom. Po ceste sme mali hrad Kapušany pri Prešove (to bude samostatná cyklotúra) a hrad Šariš vo Veľkom Šariši. Na ten sme sa aj vybrali, ale vzhľadom na veľmi zlú cestu na hrad, sme túto návštevu odložili na spiatočnú cestu.
Na spiatočnej ceste chcel byť už každý čím skôr doma a tak sme hrad Šariš celkom vynechali. Urobíme si neskôr asi samostatnú cyklotúru a možno navštívime aj duchovného otca, ktorý bol hlavným celebrantom na odpuste Fatimskej Panny Márie, ak bude mať na nás čas. Cestou na Veľký Šariš sme urobili navyše 13 km, ale po takých cestách (cesty – kostitras), na ktorých sme stratili minimálne hodinu. Dole Braniskom sme zišli po sedemnástej hodine a tak sme sa rozhodli, že navštívime ešte Spišský hrad. Posledná prehliadka začínala o osemnástej hodine. My sme tam došli niečo po 17.30 hod. Pracovníci múzea boli veľmi milí a keď sa dozvedeli, že sme na bicykloch prišli z Vranova aby sme videli hrad, uložili nám bicykle a dostali sme ešte aj zľavu na vstupnom. Prehliadka začínala až o 18.00 hod., tak si chlapci išli ešte zastrieľať s lukom, robili si foto v zbroji a obzerali meče. Prehliadka vnútorných priestorov skončila o 18.30 a tak sme mali ešte 30 minút na súkromnú prehliadku po hrade. Dole z hradu sa išlo oveľa rýchlejšie ako hore. O 19.30 už sme boli v Jablonove v ZŠ, kde nás privítala pani riaditeľka. Ukázala nám priestory školy, odovzdala kľúče, telefónne číslo (keby niečo) a zaželala nám príjemný pobyt a dobrú noc. K dispozícii sme mali skoro celú školu. Sprchy, WC, telocvičňu, triedu v ktorej sme spali. Dostali sme ešte aj rýchlovarnú kanvicu, čaj(rôzne druhy) a cukor. Tým najmenším bolo ešte málo, tak nabehli hneď do telocvične hrať futbal. My sme nachystali večeru, rozložili žinenky a spacáky. Po večeri a ďakovnej modlitbe sme už o deviatej spali.
Na druhý deň ráno bol budíček o pol siedmej. Po rannej modlitbe a raňajkách sme o ôsmej hodine vyrazili do Levoče na Mariánsku horu. Dorazili sme pod horu, poprosili sme jednu rodinu, či si môžeme u nich na dvore nechať bicykle a pokračovali sme pešo. Chlapcom som rozprával o úcte k Panny Márii Levočskej, že niekedy sa pútnici neopovážili ísť na Mariánsku horu obutí. Mišo Jenčo povedal, že nám nič nebráni tomu, aby sme išli hore bosí. Tak sme sa všetci vyzuli a obetovali sme tento výstup za všetkých mladých našej farnosti. Cesta bola oddychová. Pekná, rovná, hladká asfaltka. Iba radosť kráčať. Ale posledných dvesto metrov boli už iba kamene a celkom hore iba tráva. Tie kamene dali deťom zabrať. Hovoril som im, že predtým bola cesta ešte horšia ako tento krátky úsek a nikto sa nesťažoval, ani nikto nejojkal.
Porozprával som im príbeh o jednom remeselníkovi, ktorý vyrábal rôzne veci z medi (kotlíky, taniere, čaše, lampáše, zámky, kovanie, ...). Bol vychýrený majster a ani na jarmok nechodil, lebo kupci od neho z dvora vždy kúpili všetok tovar. Až raz začal strácať zrak. Postupne, až kým celkom neoslepol. Všetky peniaze minuli na doktorov ale nič nepomohlo. Doktori vyhlásili, že už niet žiadna nádej. Jeho syn ho požiadal, aby s ním chodil každý deň na Mariánsku horu pomodliť sa a prosiť za uzdravenie očí. Otec najprv nechcel, ale nakoniec súhlasil. Pomyslel si v duchu, že nemá čo stratiť. Ak sa mu zrak nevráti, aspoň bude dobre prichystaný na cestu na onen svet. Chodili rok. Každý deň hore na Mariánsku horu. Znášali útrapy slnka, dažďa, vetru, snehu, zimy, mrazu. Najprv to bolo veľmi ťažké. Syn viedol nevidiaceho otca za ruku a neraz spadli a skotúľali sa aj niekoľko metrov dole. Domov prišli vždy poudieraní, skrvavení a poriadne unavení. Presne po roku, keď prišli znovu hore, syn naviedol otca dopredu pod Levočskú Pannu Máriu, tak ako vždy. Zrazu sa mu otvorili oči a videl ešte lepšie ako predtým. Tento príbeh rozprával kňaz, ktorý o desať rokov po tejto udalosti mal hlavnú kázeň na odpustovej slávnosti na Mariánskej hore. Svoje kázanie dokončil vetami: „A tento človek je teraz tu medzi vami. Je to môj otec.“ Panna Mária vrátila otcovi zrak a syn z veľkej vďaky zasvätil svoj život Bohu a stal sa kňazom.
V bazilike nebolo nikoho a tak sme sa pomodlili desiatku, poďakovali za všetku ochranu, odovzdali mládež našej farnosti a ešte ostali v tichosti rozjímať. Potom sme sa vybrali k studničke. Voda je tam výborná. Studená, ale nechladí. Príjemne osvieži a znovu postaví unaveného človeka na nohy a vráti naspäť úsmev. Keď sme sa vracali naspäť k bazilike, bolo v nej plno detí a práve slávili svätú omšu (pravdepodobne nejaký letný tábor). Pripojili sme sa k nim a dostali sme aj sväté prijímanie. Slzy som mal na krajíčku, koľkými milosťami nás obdarila Panna Mária. Potom sme išli do centra. Tam sme sa naobedovali a stretli tam aj rehoľnú sestričku z Vranova, z rádu Božských Vykupiteliek (ich rehoľa sa stará aj o baziliku na Mariánskej hore v Levoči). Veľmi sa potešila krajanom a pozvala nás do kláštora. Ukázala nám kaplnku, kde sa modlia a majú výhľad rovno na Mariánsku baziliku. Potom nás pozvala do jedálne a urobila nám bohatú hostinu. Ponúkla nás melónom, zmrzlinou, koláčmi, vodou, ... Po veselej debate a spoločnej fotografii sme sa rozlúčili a išli ďalej. Urobili sme si prehliadku historického centra, navštívili kostol Sv. Jakuba a veľa iných zaujímavostí. Naspäť do Jablonova sme sa vracali spokojní a plní zážitkov. Dorazili sme po 17.00(miestny obchod otvorený iba do 17.00) a tak sa chlapci rozhodli, že pôjdu kúpiť chlieb na večeru do Spišského Podhradia. Po večeri sme si trošku zaspievali s gitarou a po večernej modlitbe sme o 21.00 znovu zaľahli. Stredu ráno sme vstali už o 06.00 hod. Pomodlili sa, naraňajkovali, všetko poupratovali, zavolali pani riaditeľku, poďakovali za pohostinnosť, odovzdali školu, vrátili kľúče a vybrali sa na cestu domov. Zastavili sme sa v Spišskej Kapitule kde študovali obidvaja naši kňazi. O.Marek aj o.Anton. Po prehliadke sme o 09.11 vyrazili na cestu domov. Nikto nebol ani hladní, nikto sa nechcel nikde zastaviť, zrazu sme sa všetci ponáhľali domov. S malými prestávkami sme dorazili o 16.00 domov do Čemerného.
Rekapitulácia v skratke:
1. deň - sme vyrazili z Čemerného o 08.15 a do Jablonova sme dorazili o 19.25 hod. Urazili sme 117,43 km za 6 hodín, 38 minút a 12 sekúnd. Priemerná rýchlosť 17,71 km/hod.
2. deň - vyrazili sme z Jablonova do Levoče o 08.10 a naspäť sa vrátili o 17.10 hod. Urazili sme 40,21 km za 2 hodiny, 14 minút a 29 sekúnd. Priemerná rýchlosť 17,87 km/hod.
3. deň – sme vyrazili z Jablonova o 08.10 a domov sme dorazili o 16.00 hod. Prešli sme 104,91 km za 4 hodiny, 45 minút a 2 sekundy. Priemerná rýchlosť 22,09 km/hod.
Spolu sme urazili za tri dni 262,55 km s priemernou rýchlosťou 19,22 km/hod.
Prevýšenie: - 627 m
Vranov nad Topľou - nadmorská výška 132 m
Branisko - nadmorská výška 750 m
Mariánska hora - nadmorská výška 759 m
Účastníci: Paľo Fincický, Mišo Jenčo, Janko Rada, Peťo Tóth, Jakub Tóth a Peter Tóth. Najmladší účastníci mali iba po 13 rokov a bez problémov a bez prestávky vytiahli hore na Branisko (tam aj späť), aj hore na Spišský hrad a aj do Levoče. Nás starších úplne zahanbili.
Všetko sa nedá napísať. To treba jednoducho zažiť. Kto mohol ísť a váhal, môže ľutovať. Kto bol, šiel by zas.
Peter Tóth, cykloklub FPM