Hygienické obmedzenia

Zdalo sa, akoby Panna Mária po postavení kaplnky chcela dať najavo, že sa jej toto úsilie páči. Biskup dal neďaleko kaplnky vykopať veľkú cisternu na zachytávanie dažďovej vody. Sotva však odkryli prvú vrstvu, ukázala sa tenučká vodná žila, ku ktorej sa postupne pripájali ďalšie a ďalšie. Zakrátko vytvorili prameň čistej sviežej vody. Medzi odborníkmi to vyvolalo údiv a prekvapenie. Kde sa v tejto pórovitej a vápenatej pôde vzal takýto prameň, keď na okolí nebolo ani najmenšieho žriedla? Ľudia boli presvedčení, že prameň je darom Panny Márie. Takto vyriešila Panna Mária pre Fatimu životne dôležitý problém. Veď ako ináč by mohla Fatima prijať množstvo pútnikov v letných horúčavách, keď nablízku nebolo pitnej vody? Odvtedy núdza o vodu vo Fatime nebola. V strede Námestia, presne nad hlavným prameňom vody, vyčnieva Pamätník Najsvätejšieho Srdca Ježišovho z roku 1932 a naznačuje, že jeho voda je nástrojom mnohých milostí.

Cirkevná vrchnosť sledovala udalosti v Cova da Iria so značnou zdržanlivosťou. Pretože tam prúdilo stále viac pútnikov, cirkevné úrady dospeli k záveru, že musia zaujať k udalostiam oficiálne stanovisko. V roku 1917 bola diecéza Leiria pod jurisdikciou lisabonského kardinála Antónia Mendes Bello, ktorý zakázal kňazom akékoľvek miešanie sa do fatimských udalostí. Spolu s lisabonským generálnym vikárom Limom Vidalom, nariadili vyšetrovanie, ktoré k ničomu neviedlo. Až keď sa 5. apríla 1920 stal biskupom v diecéze Leiria José Correia da Silva, veci dostali rýchly spád.